Medžugorské ozveny
Ó môj Ježišu, Kráľ lásky a Kráľ pokoja, dôverujem v Teba, dúfam v teba a milujem Ťa

Medžugorské ozveny č. 181
Ozveny Kráľovnej pokoja

slovenské vydanie
máj - jún 2005

Echo - úvod          Hore

              Dolu

 

 

 

 

Ty si Peter!

 

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja, z 25. marca 2005:

"Drahé deti!

Dnes vás pozývam k láske. Milé deti, milujte sa Božou láskou. V každom okamihu, v radosti i v smútku, nech prevažuje láska a tak láska zavládne vo vašich srdciach. Vzkriesený Ježiš bude s vami a vy budete jeho svedkami. Budem sa s vami radovať a chrániť vás svojím materinským plášťom. Zvlášť, milé deti, budem s láskou hľadieť na vaše každodenné obrátenie.

Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie."

 

Byť svedkami Vzkrieseného Ježiša

"Drahé deti! Dnes vás pozývam k láske." Takto začína svoje posolstvo Panna Mária na Veľký piatok 2005 a Ján, apoštol lásky, ktorý bol s Máriou pod krížom do posledného Ježišovho výdychu, nás takto povzbudzuje: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, sa narodil z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska (1Jn 4, 7-8). Láska je tam, na kríži, je kameňom úrazu (Rim 9, 32) a znamením, ktorému budú odporovať (Lk 2, 34), aby sa odhalilo to, čo je skryté. Dnes vieme, kto je náš Boh: Ježišova smrť a vzkriesenie nám to zjavili. Svetlo Ducha, ktoré z nich prúdi na svet, osvetľuje tajomstvo, čo bolo od vekov skryté v Bohu (Ef 3, 9).

"Milé deti, milujte sa Božou láskou," vyzýva nás Panna Mária. Milovať sa Božou láskou je dôležité upozornenie pre dnešný svet, v ktorom sa zdá, akoby zmizol pôvodný zmysel slova láska. Božia láska je láska, ktorú nám ukázal Ježiš svojím životom. Je to láska, ktorú sv. Pavol opísal vo svojom známom Hymne na lásku (1Kor 13).

"V každom okamihu, v radosti i v smútku, nech prevažuje láska a tak láska zavládne vo vašich srdciach." Žiť v láske vo všetkých okolnostiach života, radostných i smutných. Lásku, ktorá prichádza od Boha a ktorá nezávisí od našich životných udalostí a nie je im ani podriadená. Je to práve naopak, lebo životné udalosti získavajú význam a hodnotu vďaka láske, s ktorou ich prežívame. Lebo ak prežívame životné udalosti v Božej láske, vlievame do nich Božiu spásonosnú silu, zbavujeme ich zla a zaštepujeme do nich dobro. Tak začne láska vládnuť v našich srdciach a v nás i okolo nás bude rásť Božie kráľovstvo: vzkriesený Ježiš bude s nami a my budeme jeho svedkami.

Byť svedkami vzkrieseného Ježiša znamená dovoliť Ježišovi, aby v nás žil. Nestačí povedať, že veríme v Boha, musíme povedať, v ktorého boha veríme. Nestačí povedať, že veríme v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, ani že veríme vo vteleného Boha Ježiša, ak to ostane len slovným vyjadrením, ktoré nezodpovedá nášmu spôsobu života. Nestačí povedať, že veríme v Boha Lásku, ak potom pochybujeme o jeho láske, ak nemilujeme blížneho tou istou láskou, akou miluje Boh nás, ak nie sme schopní milovať svojich nepriateľov a ak nie sme schopní odpúšťať a prosiť o odpustenie.

Toto všetko nie je jednoduché a môže sa nám to zdať nedosiahnuteľné. My však máme Cirkev, sviatosti a riadne i mimoriadne milosti, ktorými nás Boh štedro obdarúva. Máme Pannu Máriu, ktorá je našou skutočnou matkou. Ona nás vedie, povzbudzuje a prihovára sa za nás. My sa zodpovedne rozhodnime a dovoľme Ježišovi, aby v nás žil. Panna Mária sa bude s nami radovať a chrániť nás svojím materinským plášťom. Môžeme začať malými krokmi, ale buďme motivovaní veľkou túžbou odovzdať sa Bohu, a nie obmedzeným kalkuláciám. A dovoľme Panne Márii, aby viedla naše každodenné obrátenie - aby sme deň čo deň prežívali svoj krst. Mária bude s láskou hľadieť na toto naše každodenné rozhodnutie pre Vzkrieseného Ježiša, a malé veci, ktoré sme schopní pre neho uskutočniť, rozkvitnú v obrátenie a lásku, a keď aj budú pre svet málo viditeľné, budú nekonečne milé Bohu, pretože dozrejú v ovocie zmŕtvychvstania.

Nuccio Quattrocchi

 

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja z 25. apríla 2005:

"Drahé deti!

Aj dnes vás pozývam, aby ste obnovili modlitbu vo svojich rodinách. Modlitbou a čítaním Svätého písma nech vojde do vašich rodín Duch Svätý, ktorý vás obnoví. Tak sa stanete učiteľmi viery vo svojej rodine. Modlitbou a vašou láskou sa vydá svet na lepšiu cestu a láska zavládne svetu.

Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie."

 

Modliť sa a milovať

Videli sme v tieto dni veľké veci, ktoré však odhliadnuc od toho, ako sme ich citovo vnímali, nemôžu zmeniť náš život. Tak to bolo s vlnami tsunami, tak to asi bude aj s veľkým zástupom, ktorý zaplnil Vatikán, keď zomieral Ján Pavol II. a pri voľbe Benedikta XVI. Ak dojatie, aj keď úprimné, neprináša ovocie obrátenia, je neplodné ako semeno, ktoré padlo na kraj cesty alebo na kameň či do tŕnia (Mt 13, 18-23). Dojatie samo osebe nestačí, môže sa stať "rozbuškou", ale nezavršuje proces skutočného ľudského pozdvihnutia, ani obrátenie. Tak je to s každým citom, nech je hocako silný a s každým nadaním aj keď je veľké. Ak spôsobia odklon od Božieho plánu, sú bezvýznamné. "Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril" (Gn 1, 27). Jedine človek (muž a žena) je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 356).

V tomto povolaní je obsiahnutá veľká dôstojnosť človeka. Hľadať vysvetlenie dôstojnosti ľudskej osoby inde by bolo znetvorením božského obrazu, ktorého je človek nositeľom, a teda deklasovaním človeka na rovnakú úroveň ako majú ostatné živé bytosti. Zabudnúť na božský pôvod človeka má za následok to, čo je za každou formou verejného alebo súkromného násilia - tyranie, každú neprávosť, každý hriech proti človeku a proti Bohu.

Čo máme robiť? Treba vziať vážne pozvania Panny Márie: rozhodnite sa pre Boha. Treba si Boha zvoliť, žiť pre neho. Aj dnes vás pozývam, aby ste obnovili modlitbu vo svojich rodinách. Predovšetkým teda treba obnoviť modlitbu. To znamená nielen sa vrátiť k modlitbe, ale modliť sa stále novým spôsobom a nie unavene a rozptýlene, ale živo. To určite nie je ľahké a je to vec, ktorú sa učíme postupne: modliac sa učíme modliť. Potom treba priniesť modlitbu do svojich rodín, a to nie len preto, lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Ježišovom mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20), ale najmä preto, lebo rodina je základná bunka spoločnosti a práve v nej sa má začať proces sociálneho uzdravenia. Modlitbou a čítaním Svätého písma nech vojde do vašich rodín Duch Svätý, ktorý vás obnoví. Majme na mysli túto radu, ktorá je aj Máriiným znamením. Modlitbačítanie Svätého písma sú nerozlučiteľné, lebo práve prostredníctvom Písma (Nového aj Starého zákona) poznávame Boha, ku ktorému sa obraciame. Náš Boh je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Zjavil sa nám v Ježišovi Kristovi, ktorý povedal: Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal (Jn 12, 44-45), a ďalej: A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal (Jn 13, 20b).

Iba v Ježišovi môžeme spoznať a stretnúť Boha. A Sväté písmo, najmä Nový zákon, nám odhaľuje Ježiša. Do vašich rodín vojde Duch Svätý, ktorý vás obnoví. Toto je Máriin prísľub. Duch Svätý nás obnoví v láske, dá nám Ježiša, privedie nás pred Otca. Rodina sa tak stane modelom trojičnej lásky života v Bohu - tak ako to povedal Ján Pavol II. vo svojom Liste rodinám (č. 6). Oživení a obnovení Duchom budeme schopní sa stať učiteľmi viery vo svojej rodine a spolupracovať na výstavbe civilizácie lásky, ktorú Ján Pavol II. v tomto svojom liste predpovedal.

N. Q.

 

Sviatok milosrdenstva

Prvý raz hovoril Ježiš o svojej túžbe, aby bol ustanovený tento sviatok, sestre Faustíne v roku 1931: "Túžim, aby bol ustanovený Sviatok milosrdenstva. Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený v prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je Sviatkom milosrdenstva." (Denníček, 49) V nasledujúce roky hovoril Ježiš znovu o tejto požiadavke v 14 zjaveniach.

Veľkosť tohto sviatku potvrdzujú Ježišove prisľúbenia: "Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov aj trestov." (300)

Ježiš prisľúbil mimoriadnu milosť - "úplné odpustenie hriechov a trestov." pre toho, kto v tento deň hodne pristúpi ku svätému prijímaniu. "Táto milosť," vysvetľuje o. I. Rozycki, "je rozhodne väčšie než úplné odpustky. Úplné odpustky pozostávajú iba z odpustenia dočasných trestov za hriechy, týmito prisľúbeniami však Kristus povýšil túto milosť až na úroveň ´druhého krstu´".

red.

 

VĎAKA, PAPA WOJTYLA!

"Keď budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe"

Toto povedal Ježiš, aby ohlásil tú nepochopiteľnú chvíľu spásy, keď na kríži pritiahol na seba pohľady mnohých ľudí: pohanský pohľad Rimanov, aj pohľad vrahov, ktorí ho križovali, indiferentný či zvedavý pohľad okoloidúceho, ako aj ľutujúci pohľad zločinca po jeho pravej strane, kontemplujúci pohľad Jána a tiež bolestný pohľad Márie. A prostredníctvom týchto očí upretých na toho, kto "nemá podoby ani krásy, aby sme na neho hľadeli" (Iz 53,2), prišiel Ježiš až do ich srdca a zmenil ho.

To isté možno povedať o našom starom milovanom pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý vo svojich posledných dňoch života, keď bolo jeho telo čoraz väčšmi deformované chorobou, stále viac priťahoval pozornosť celého sveta na seba, na svoje utrpenie, na okno, v ktorom sa kedysi ukazoval, aby z neho poslal aspoň gesto, požehnanie alebo úsmev z posledných síl, čo mu ešte ostávali.

Na jeho kríž, ktorý niesol dôstojne a dokonca až s akousi tajomnou kráľovskou vznešenosťou, čo sa rodí z nesmiernej pokory, pozerali všetci - kresťania aj  nekresťania, veriaci i agnostici, starí i deti. Svet sa takmer zastavil, keď starý pápež meral svoje posledné kroky k vrcholu osobnej kalvárie, aby potom jeho život v pokoji zhasol celkom odovzdaný do rúk Otca na kríži svojej choroby.

Tajomstvo viery, tajomstvo kríža...

Ján Pavol II. toto tajomstvo žil a učil nás ho žiť. Mladým, ktorí sa zišli na Kvetnú nedeľu pri príprave na Svetový deň mládeže, povedal: "Najdrahší, tento sviatok nesie v sebe zvláštnu milosť, a je to radosť spojená s krížom, ktorý obsahuje v sebe kresťanské posolstvo. Buďte všade svedkami osláveného Kristovho kríža. Nebojte sa!" Karol Wojtyla "všade" svedčil o tomto tajomstve. Vieme o tom aj vďaka kamerám, ktoré boli na neho stále namierené - na jeho utrpenie nesené s vierou v Ukrižovaného. Stačilo sa pozerať na Svätého Otca na Veľký piatok, keď zo svojej kaplnky sledoval procesiu krížovej cesty, pevne držal v rukách kríž s Ježišovou tvárou vzdialenou len niekoľko centimetrov od jeho tváre. Vyzeralo to, akoby sa ho pridržiaval.

"Keď budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe!" Znova to opakujeme, aby sme zdôraznili paradox, že práve vo chvíli najväčšej slabosti a nemohúcnosti si nás viac všímajú a obdivujú. A to znamená, že sme mocnejší!

"Radujem sa..."

"Radujem sa a radujte sa aj vy. Modlime sa spolu s radosťou. Panne Márii zverujem všetko s radosťou." To sú posledné slová, ktoré Ján Pavol II. s veľkou námahou a pomocou tajomníka otca Stanislava napísal na lístok pre svojich spolupracovníkov. Podobne ako baránkovi na zabitie (porov. Zj) aj jemu niekoľko dní predtým pri operácii otvorili hrdlo, aby sa mu umožnilo ľahšie dýchanie. Operácia, ktorá mu bránila hovoriť, ako nás miloval.

Ako "nemý baránok" (porov. 8, 32) sa dal viesť Bohom na poslednej zastávke svojej krížovej cesty. Hoci mal zmrzačené hrdlo, hovoril svetu zreteľným spôsobom, ktorý mohli všetci počuť. Jeho výrečné ticho, zvučné ticho vedelo hovoriť priamo do sŕdc v nemom jazyku LÁSKY ktorý nehľadí na formy a konvencie. Tak ako to urobil Ježiš na konci svojho utrpenia.

"Radujem sa," napísal Svätý Otec, akoby nám chcel povedať, že v tej chvíli používal vlastný kríž ako "trampolínu" na to, aby sa dostal do náručia večného Boha, do jeho radosti a slasti.

Na vrchole Veľkej noci milosrdenstva

Ján Pavol II. zomrel vo chvíli, keď sa završoval sobotný deň a keď sme liturgicky slávili oktávu Veľkej noci, nedeľu Božieho milosrdenstva - z  Božej vôle vrchol kresťanského tajomstva spásy.

Tu sa oplatí zastaviť, pretože to, čo vyzerá ako "náhoda" sa v skutočnosti vo svetle kontemplatívnej viery javí ako jasné znamenie Boha.

Krátko potom, ako zvonili zvony na prvé vešpery druhej veľkonočnej nedele, odovzdal Ján Pavol II. zemi svoj posledný výdych. Navždy zostal verný posolstvu Boha, ktoré dal ľuďom cez sestru Faustínu Kowalskú, poľskú rehoľnú sestru. Faustína na začiatku 20. storočia žiadala na základe mystického zjavenia uctievanie Božieho milosrdenstva a stanovenie dňa, kedy by sa mal sviatok svätiť - druhá veľkonočná nedeľa, nedeľa in Albis.

Keď sa mladý Wojtyla vraciaval z továrne, kde pracoval, zastavoval sa na modlitbu v kaplnke, kde sestra Faustína mávala zjavenia samého Ježiša. Lásku k tejto mystičke a k posolstvu, ktoré oznámila, si priniesol aj do Vatikánu - a aj napriek veľkej opatrnosti, ktorú má Cirkev voči súkromným zjaveniam, to s odvahou potvrdil. Pevný vo svojom rozhodnutí dokázal Svätý Otec pred piatimi rokmi uskutočniť svoj sen - vyzdvihol na uctievanie na oltári sestru Faustínu, ktorú vyhlásil za svätú, a ustanovil druhú veľkonočnú nedeľu za nedeľu Božieho milosrdenstva.

Chronologicky to bolo takto: Svätý Otec zomrel o 21,37 v sobotu 2. apríla. O 20,00 hodine sa v jeho izbe začala sláviť bohoslužba zo sviatku Božieho milosrdenstva. Po tom, ako prijal sväté viatikum a ešte raz pomazanie chorých, vyslovil svoje AMEN! a odišiel na večný odpočinok. Ako v tomto všetkom možno nevidieť Boží podpis!

Joseph Ratzinger sa k tomuto neskôr vyjadril: "Svetlo a sila zmŕtvychvstalého Krista vošli do Cirkvi z tejto "poslednej svätej omše", ktorú Ján Pavol II. slávil vo svojej agónii, vrcholiacej v amene života, ktorý celý obetoval skrze Nepoškvrnené Srdce Márie na spásu sveta."

Hľa, som služobník Pána

Keď víťazne prinášali pozostatky Svätého Otca do Baziliky svätého Petra, prechádzali pomedzi dav, ktorý sa zhromaždil na námestí, aby Svätého Otca pozdravil, slávila Cirkev sviatok Zvestovania Pána - deň, keď sa Božie Slovo vstúpiac do lona Panny Márie vyzlieklo zo svojej božskosti, aby prijalo našu ľudskosť.

V ten istý deň vstupoval Svätý Otec do materského lona Cirkvi a vyzliekol sa zo svojej vlastnej ľudskosti, aby vstúpil do božskosti pripravenej pre svätých. Božie Slovo vstúpilo do Márie aby prehovorilo k ľuďom. Ján Pavol teraz vstúpil do Cirkvi, ktorej Matkou je Mária, po tom, ako prehovoril k mnohým ľuďom. Antonio Socci píše: "Verne sa odovzdal láske. A bol "totus tuus" až do konca. Každý deň svojho života opakoval večne mladej kráľovnej Márii svoje vyznanie lásky. Keď pre operáciu prišiel o hlas, po prebudení napísal: "Čo mi to len urobili?" "V každom prípade," dodal, "som stále totus tuus."

Šiesti vizionári z Medžugoria povedali, že raz Panna Mária pred nimi nežne pobozkala fotografiu, na ktorej bol Karol Wojtyla (obrázok bol na stene v izbe, kde sa to stalo) a povedala, že to bola ona, ktorá ho vybrala pre Cirkev a pre svet.

Zrno, ktoré odumrie prinesie ovocie

Mnohí ľudia sa modlili. Azda všetci. Každý takým spôsobom, ako vedel. Aj slová úcty a náklonnosti venované v tých dňoch Svätému Otcovi, zneli v srdci Boha ako modlitba.

A toto je prvé veľké ovocie jeho smrti - ľudia sa modlia, svet sa modlí... Hovorí sa o Bohu, o evanjeliu, o príklade, ktorý nám dal tento poľský pápež tým, že žil verne a odvážne, bez kompromisov a polovičatosti. Hovoril o Kristovi, privádzal ku Kristovi.

Streda: Aká to bola audiencia!

To sú titulky z  Osservatore Romano (denník Svätej stolice), vedľa ktorých bola fotografia zosnulého pápeža. Bola tam aj ďalšia fotografia, ktorá ukazovala zástupy pútnikov, čo prichádzali, aby mu vzdali poctu a ktorí v tých dňoch zaplavovali vatikánsku baziliku. Prichádzali zo všetkých kútov sveta, boli unavení od námahy, pretože niekoľko hodín stáli v dlhom rade, len aby sa mu priblížili. A takto to bolo aj v stredu - v deň, kedy Ján Pavol II. mával zvyčajne verejnú audienciu. Toto bola "univerzálna" audiencia v aule patriacej celému svetu a jej účastníkom bolo celé ľudstvo. Tento raz ju Ján Pavol II. udeľoval so zatvorenými ústami. Ale nemohol byť výrečnejší ako takto.

"Táto audiencia nebude nikdy uverejnená v novinách. Aby sa dala čítať, treba listovať v slovníku srdca. A aby sme ju pochopili, potrebujeme gramatiku viery", písalo sa v denníku.

Zhromaždení v Kristovi

Na pohrebe Svätého Otca Jána Pavla II. sa zúčastnili dva milióny ľudí. Zaplnili všetky uličky Ríma vedúce k Vatikánu. Na väčších rímskych námestiach boli umiestnené veľké obrazovky. Asi dvesto zahraničných vládnych delegácií a hláv štátov spolu so zástupcami rozličných náboženstiev vytvorilo korunu okolo jednoduchých nosidiel bez ozdôb, ktoré boli položené priamo na zemi. Na rakve ležalo iba otvorené Sväté písmo, v ktorom si voľne listoval vietor, a to až dovtedy, kým ho nezatvoril. Akoby chcel povedať: Dokonané je, každé slovo je vypovedané.

Svet bol zhromaždený okolo Svätého Otca. Aj veľkí a mocní zeme sa zdali byť malými a bezmocnými pred týmto skutočne "Veľkým mužom". Ale nebolo to telo, ktoré priťahovalo ľudí, aj keď patrilo, jednému z najväčších ľudí 20. storočia. Nie, svet v ňom videl niekoho iného, toho, na ktorého Ján Pavol II. po celý svoj život ukazoval: "Otvorte brány Kristovi!" K tomu nás ustavične vyzýval. A nakoniec sa mu to podarilo. "Zhromaždil všetkých v Kristovi", kým oni pozorne strážili jeho telo bez života.

Svätým ihneď!

Na mnohých transparentoch bolo v ten deň napísané "Svätým ihneď!" Akoby chceli "donútiť" Cirkev, aby prekonala bežnú prax a na základe hlasu ľudu kanonizovala Svätého Otca. Toto je prirodzene možné. Kardinál Ratzinger, ktorý je teraz novým pápežom, hovoril vo svojej homílii so samozrejmosťou: "Môžeme si byť istí, že náš milovaný pápež teraz stojí v okne domu Otca, vidí nás a požehnáva nás. Áno, požehnaj nás, Svätý Otec. Zverujeme tvoju drahú dušu Matke Božej, tvojej Matke, ktorá ťa viedla každým dňom a ktorá ťa teraz vedie do večnej slávy svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen."

Stefania Consoli

 

SPRÁVY Z POŽEHNANEJ ZEME

Panna Mária Mirjane: "V tomto čase vás pozývam, aby ste obnovili Cirkev."

V sobotu 2. apríla, keď zomrel Svätý Otec Ján Pavol II., mala Mirjana Dragičevič Soldo zjavenie Panny Márie. Zjavenia každého 2. v mesiaci Mirjana máva od 2. augusta 1987. Počas zjavení sa Mirjana modlí s Pannou Máriou za neveriacich. Atmosféra tohto stretnutia bola plná emócií, pretože mnoho prítomných vedelo, že Svätý Otec je medzi životom a smrťou. Modlili sa za jeho zdravie.

Po zjavení Mirjana povedala: "Panna Mária nás všetkých požehnala a požehnala aj všetky náboženské predmety. Požehnala nás svojím materinským požehnaním. Povedala, že najväčšie požehnanie však udeľujú kňazi."

Potom Panna Mária povedala: "V tomto čase vás pozývam, aby ste obnovili Cirkev." Mirjana jej odpovedala: "Matka, to je priveľa, čo od nás žiadaš. Budeme to môcť uskutočniť? Budeme toho schopní?" Panna Mária odpovedala: "Deti moje, ja budem s vami, apoštoli moji, budem s vami a budem vám pomáhať. Obnovte sa, obnovte svoje rodiny a potom bude všetko ľahké." Mirjana dodala: "Matka, prosím, buď s nami."

Potom Mirjana povedala, že sa pýtala Panny Márie na Svätého Otca, ale Panna Mária jej neodpovedala. Namiesto toho sa spolu za neho modlili.

 

Svätý Otec sa spolu s Pannou Máriou zjavil Ivanovi

Ivan Dragičevič bol 2. apríla 2005 v Spojených štátoch v jednej farnosti v štáte New Hampshire. Pre časový posun medzi Amerikou a Európou, mal zjavenie niekoľko hodín po smrti Jána Pavla II. Ivan povedal, že počas zjavenia sa mu najprv zjavila Panna Mária a hneď nato sa mu po ľavej strane Panny Márie zjavil Svätý Otec. Vyzeral veľmi mlado a on i Panna Mária žiarili radosťou a usmievali sa. Svätý Otec mal na sebe biely odev a na ňom mal dlhý zlatý plášť. Ivan povedal, že všetko bolo neuveriteľne krásne. Potom Panna Mária povedala Ivanovi: "Môj drahý syn je so mnou!"

Je známe, že Svätý Otec túžil navštíviť Medžugorie. To, čo Ivan videl, je iba slabý záblesk toho, čo bude jeho službou v Medžugorí. V jednom liste, ktorý Ján Pavol II. napísal svojej priateľke z Krakowa, odpovedal na svedectvo tejto priateľky o tom, aké ovocie prinieslo Medžugorie do jej života, keď sa vrátila z púte. Svätý Otec jej napísal, že aj on chodil ráz ročne na púť do Medžugoria, a to vo svojom srdci a zjednocoval svoje modlitby s množstvom pútnikov.

 

Vicka na pohrebe v Ríme

Vizionárka Vicka sa v Ríme zúčastnila na pohrebe Svätého Otca Jána Pavla II. a celé doobedie sa intenzívne modlila. S Jánom Pavlom II. sa stretla niekoľkokrát, napríklad keď sprevádzala chorých a invalidov z Bosny na požehnaniach u Svätého Otca počas ich pútí v Ríme, alebo keď krátko po svadbe s manželom Máriom navštívili Rím a dostali od Svätého Otca požehnanie. Vicka nás vždy pozývala, aby sme sa veľa modlili za Svätého Otca a za Cirkev.

Sr. Emmanuela

 

Habemus papam!

Môže sa zdať násilné chcieť za každú cenu hľadať spojitosť voľby nového pápeža s prítomnosťou Kráľovnej pokoja v Medžugorí. No bolo práve 18,43 - čas zjavenia Panny Márie, keď kardinál protodiakon slávnostne oznámil ľudu: "Habemus papam!" A po niekoľkých minútach sa kardinál JOZEF RATZINGER ukázal prvýkrát svetu v pápežských šatách a so zjavným dojatím, ktoré prezradilo jeho hlbokú citlivosť.

A bolo to v roku 1981, keď bol tento nemecký kardinál menovaný Jánom Pavlom II. za prefekta Kongregácie pre náuku viery. Bolo to poverenie, ktoré vykonával počas 24 rokov po boku Svätého Otca ako verný ochranca katolíckej viery, a to v období, keď háklivé morálne otázky ohrozovali jej integritu. A ako všetci vedia, bol to rok, v ktorom sa Panna Mária prvý raz zjavila v malej dedinke v Herzegovine.

Nechceme preháňať, ale je potešujúce, ak sa po pápežovi, ktorý sa celý odovzdal Márii, nájdu podobné postoje aj v jeho nasledovníkovi.

Pokorný robotník vo vinici Pánovej

"Drahí bratia a sestry, po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. zvolili ctihodní kardináli mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici." To sú slová, ktorými nový Svätý Otec pozdravil tisícky veriacich, čo sa veľmi rýchlo zhromaždili na Námestí sv. Petra po tom, ako z komína  Sixtínskej kaplnky vystúpil "biely dym" sprevádzaný slávnostným zvukom všetkých rímskych zvonov. "Utešuje ma skutočnosť, že Pán vie pracovať a konať aj s nedostatočnými nástrojmi, ale predovšetkým sa zverujem do vašich modlitieb. V radosti zmŕtvychvstalého Pána vykročme na cestu s dôverou v jeho ustavičnú pomoc. Nech nám Pán pomáha. Mária, jeho najsvätejšia Matka, nech nás sprevádza. Ďakujem."

Bol to pokorný a pokojný začiatok, ktorý nedáva za pravdu hlasom, ktoré sa voči kardinálovi Ratzingerovi ozývali pre jeho pevnosť v chúlostivých doktirinárskych otázkach. Volali ho "Veľký inkvizítor". Pre mnohých bol skutočne obávaný a nie vždy docenený, a to predovšetkým tým, čo si pomýlili slovo liberálny s libertínskym, čiže tí, čo chceli, aby Cirkev povedala áno svetu, telu a diablovi.

Wojtylova pravá ruka

Ján Pavol II. mu bezmedzne dôveroval, najmä keď musel čeliť situáciám, ktoré ohrozovali pravosť viery. Do početných apoštolských listov vnášala múdrosť tohto bavorského teológa osnovu, do ktorej kreatívny a ľudský tep poľského pápeža votkával dôležité posolstvá adresované Cirkvi. Táto spolupráca priniesla mnoho ovocia, hoci priveľmi vážne a málo komunikatívne správanie vyslúžilo kardinálovi Ratzingerovi aj označenie "chladnička Wojtylových myšlienok".

Ale nebolo to tak. Dokazuje to aj skutočnosť, že v dňoch, keď sa zomierajúci pápež pripravoval prekročiť prah večnosti, kardinál Ratzinger - dekan kolégia kardinálov -s istotou, ale aj s mimoriadnou jemnosťou a diskrétnosťou viedol posledné pápežove záležitosti a potom viedol s pozornosťou a dojatím pred očami celého sveta aj jeho pohrebné obrady. A mal na starosti aj namáhavé dni konkláve, odkiaľ sme ho videli vychádzať v bielom oblečení nástupcu Petra.

"Modlime sa, aby konkláve trvalo krátko"

Toto povedal kardinál Ratzinger novinárom, a to sa aj splnilo. Jeho meno sa síce objavovalo v rozličných prognózach, ale sa nečakalo, že už pri štvrtom skrutíniu práve on získa taký veľký konsenzus kardinálov - voličov (bolo potrebných aspoň 77 hlasov zo 115). Nový pápež bol zvolený len o niečo viac ako za 24 hodín.

Kto je v skutočnosti tento muž, čo drží v rukách opraty Cirkvi, Cirkvi, ktorá potrebuje obnovu a získanie väčšej sily? Ale to uvidíme až o nejaký čas. Poznali sme ho ako vynikajúceho teológa, spisovateľa, učiteľa. Teraz sa budeme na neho pozerať ako na otca, ktorého veľmi potrebujeme, lebo sme zažili hrozný pocit sirôt po smrti Jána Pavla II. Verím, že nás nový pápež prekvapí, keď ukáže navonok svoje kvality, ktoré mu  úloha "strážcu" viery počas  týchto rokov nedovolila vyjadriť naplno. Je to už spomenutá jemnosť, milota a jednoduchosť v spôsoboch, pozornosť voči jednotlivým 2uďom, chápavosť, láskavosť, citlivosť na krásu, ktorú vyjadruje napríklad svojím záujmom o klavír. A je to aj jeho dobrota, vlastnosť, ktorú pápež Wojtyla veľmi oceňoval, a tiež jeho viera a vysoká inteligencia.

Budem sa volať Benedikt XVI.

Ohromil nás výberom svojho mena. Nikto to nečakal. Podľa toho, ako ho poznáme, však môžeme dôvody výberu mena ľahko pochopiť. Známy taliansky novinár Vittorio Messori to vysvetľuje takto: "Pavol VI. vyhlásil sv. Benedikta z Nursie za patróna Európy, a tak výber tohto mena novým pápežom znamená zdôraznenie toho, že korene Európy kresťanské, no Ústava Európskej únie ich nechcela uznať."

Iní poukazujú na jeho predchodcov. Ako posledný nosil toto meno Benedikt XV. (pápež od 1914 do 1922), ktorý vstúpil do histórie Cirkvi ako pápež, čo sa postavil proti vojne a vyslovil nádej po tragédii, ktorú táto vojna priniesla. Nový pápež ho nazval "skutočným a odvážnym prorokom pokoja".

Náhoda alebo proroctvo?

V Nemecku, v Kolíne nad Rýnom, sa bude konať (16. - 21. augusta 2005) XX. svetový deň mládeže. Benedikt XVI. pôjde do svojej rodnej krajiny, kde prijme mladých ľudí, ktorí sa tu zhromaždia z celého sveta. Na toto stretnutie ich pozval bývalý Svätý Otec, ktorý veľmi miloval mladých, a ktorý túžil, aby sa toto dôležité stretnutie uskutočnilo. Bude to už ale iný Svätý Otec, ktorý sa s nimi stretne. Bude to Svätý Otec, ktorý bude na domácej pôde a ktorý určite nájde spôsob, ako si získať srdcia mladých. Bude to najmä vďaka jeho osobnej originality a túžby nevzdať sa vzácnej súčasti sveta, ktorou mládež je.

Prenasledovaní a prenasledovatelia

Všetci si uvedomujeme, že chyby predchádzajúceho storočia zanechali hlbokú ryhu v pamäti mnohých národov. Predovšetkým to bol nacizmus, ktorý spôsobil smrteľné rany ľuďom, ktorí znášali jeho samovôľu. Bolo to najmä v Poľsku. Ale Boh vo svojej nekonečnej dobrote chcel vykúpiť prenasledovaných nezvyčajným spôsobom, a to povolaním k dlhému pontifikátu práve poľského pápeža, ktorý je predstaviteľom histórie temných rokov.

Na druhej strane sa Božia spravodlivosť nikdy neoddelí od milosrdenstva. A tak chce dnes Pán vykúpiť aj prenasledovateľov tým, že vybral za pápeža muža narodeného práve v nemeckej krajine, muža, ktorý v tom čase takisto trpel ako mnohí jeho krajania pod údermi nacistického hnevu.

Takým spôsobom vyzdvihol Pán na rovnakú dôstojnosť oba národy, opätovne potvrdzujúc svoje univerzálne otcovstvo, ktoré nepočíta zásluhy a ktoré je pripravené skloniť sa k svojim deťom.

Svet plakal. Svet sa smeje...

Videli sme, ako sa počas týchto významných dní napĺňalo námestie Svätého Petra vážnymi a rozcítenými ľuďmi prichádzajúcimi z celého sveta, aby pozdravili starého pastiera , ktorý práve skonal. Iný výraz ale bol na tvárach ľudí, ktorí sem prichádzali popoludní 19. apríla 2005, aby prijali správu o novom pápežovi. Ich výraz bol plný radosti a očakávania, nádeje a znovuzrodenia. A toto všetko sa dialo v čase Veľkej noci v jarnom období, v období prebúdzania a znovuzrodenia.

Ján Pavol II. zomrel ako semeno, aby priniesol ešte veľa ovocia. Benedikt XVI. je prvým medzi mnohými na tomto úrodnom konári. Bol nám darovaný, aby sa každý mohol ním sýtiť.

Svet mu aplaudoval!

Ľudia mu tlieskali, zatiaľ čo on všetkých privádzal k úžasu, keď sa odkloniac od protokolu ponáral do zástupu ľudí a rozdával im nesmelé i šťastné úsmevy; pozdravoval ich gestami rúk, ktoré sa podobali gestám radosti pri športových víťazstvách. Nový Svätý Otec si dobýja srdcia práve jednoduchými a rozvážnymi gestami, plnými nehy k svojim zvereným ovečkám.

V deň uvádzania do úradu bol Benedikt XVI. rozžiarený, ale aj starostlivý, vznešený a zároveň veľmi pokorný. Nový pápež prosí ako žobrák o modlitby, o podporu a priateľstvo, aby mohol zodpovedne vykonávať svoje poslanie, pričom zdôrazňuje svoju nedostatočnosť. Naproti tomu slová jeho homílií sú jasné, niekedy až ostré, ktoré nedávajú priestor nesprávnym kompromisom.

Je to pre naše dobro. Pápež Wojtyla počas mnohých rokov priťahoval a otváral srdcia mnohých ľudí. Nový pápež ich bude formovať vďaka svojej múdrosti, ktorú vie predložiť svetu spôsobom pochopiteľným pre všetkých.

Prijmime ho do svojho srdca, aby sme ho mohli podporiť v tomto jeho dôležitom poslaní. Modlime sa za neho a milujme ho. Bude to náš spôsob ako povedať Bohu ďakujem za to, že nás nenechal samých.

S. C.

 

Benedikt XVI.: "Podporte ma!"

Z prvej homílie: "Neboj sa!"

V mysli mám v týchto chvíľach dva protichodné pocity. Z jednej strany je to nedokonalosť a ľudské pohnutie nad zodpovednosťou, ktorá mi bola včera zverená a na druhej strane cítim v sebe hlbokú vďačnosť voči Bohu, ktorý neopúšťa svoje stádo, ale vedie ho naprieč históriou. Napriek všetkému, čo je v mojom srdci, prevažuje toto hlboké poďakovanie za dar Božej milosti. Túto skutočnosť považujem za osobitú milosť, ktorú mi vyprosil môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. Zdá sa mi, akoby jeho silná ruka tisla moju, zdá sa mi, že vidím jeho usmievajúce sa oči a že načúvam jeho slovám, ktorými sa v tejto chvíli obracia osobitne na mňa: "Neboj sa!"

Kristus nech nahradí moju chudobu

Božia prozreteľnosť, ktorá prekvapila všetky moje plány, ma povolala nastúpiť po tomto veľkom pápežovi. Je to obrovská ťarcha zodpovednosti, ktorá leží na mojich slabých pleciach, ale istotne je nesmierna aj Božia moc, s ktorou môžem počítať. Pán ma vybral, aby som sa stal jeho vikárom. Prosím ho, aby nahradil moje slabé sily, aby som sa stal odvážnym a verným pastierom jeho stáda, vždy poslušný vnuknutiam Ducha Svätého.

Nech nesvieti moje svetlo

Keď nový pápež začína svoju službu, vie, že jeho úlohou je konať tak, aby pred mužmi a ženami dnešných čias žiarilo Kristovo svetlo - teda nie jeho svetlo, ale Kristovo!

Vás, mladí ľudia, objímam

Stretnem sa s vami pri príležitosti budúcich Svetových dní mládeže v Kolíne nad Rýnom. S vami, milí mladí priatelia, ktorí ste budúcnosťou a nádejou Cirkvi, budem pokračovať v dialógu, budem počúvať vaše očakávania s úmyslom pomôcť vám stretávať sa čoraz hlbšie so živým Kristom, ktorý je večne mladý.

V DEŇ INŠTALÁCIE

Na piatu veľkonočnú nedeľu pri príležitosti oficiálneho začiatku svojho úradu na Petrovom stolci predsedal Benedikt XVI. svätej omši, na ktorej sa zúčastnilo pol milióna veriacich.

Je to neočakávané, ale nie som sám

V tomto okamihu mám ja, úbohý Boží služobník prijať túto neočakávanú úlohu, ktorá skutočne presahuje všetky ľudské schopnosti. Budem schopný túto úlohu plniť? V mojej duši však ožíva istota: Nie som sám. Nemusím niesť sám to, čo by som ani sám niesť nemohol. Zástup Božích svätých ma ochraňuje, podporuje a nesie.

Cirkev je živá!

Áno, Cirkev je živá, to je úžasná skúsenosť týchto dní. Práve v smutných dňoch choroby a smrti pápeža sa obdivuhodným spôsobom potvrdilo pred našimi očami, že Cirkev je živá a že Cirkev je mladá.

Cirkev je živá, lebo živý je Kristus, pretože on skutočne vstal z mŕtvych. V bolesti, prítomnej na tvári Svätého Otca v dňoch Veľkej noci, sme kontemplovali tajomstvo Kristovho utrpenia a spolu sme sa dotýkali jeho rán. No v týchto dňoch sme sa v istom zmysle mohli dotýkať aj Krista vzkrieseného. Dostali sme dar prežívať radosť, ktorú prisľúbil, a ktorá po krátkom čase temnosti prišla ako ovocie jeho vzkriesenia.

Mojím programom bude konať jeho vôľu

V tejto chvíli necítim potrebu predstavovať vládny program. Mojím skutočným vládnym programom, ak to môžem tak nazvať, je to, aby som nekonal svoju vôľu, aby som nesledoval svoje predstavy, ale aby som sa, spolu s celou Cirkvou, stal počúvajúcim, aby som počúval slovo Pánovej vôle a aby som sa ním dal viesť. Aby bol on sám tým, kto vedie Cirkev v týchto hodinách našich dejín.

DVA SYMBOLY PÁPEŽSKEJ PEČATE

PÁLIUM

Pálium je starobylý znak, ktorý nosia rímski biskupi; symbolizuje autoritu biskupa a jeho jednotu s Petrovým stolcom. Je utkané z čistej vlny baránkov a oviec. Nachádza sa na ňom päť červených krížov, ktoré symbolizujú päť rán Ukrižovaného, a tri ihlice, ktoré symbolizujú klince, čo prebodli jeho ruky a nohy.

Na mojich pleciach je Kristovo jarmo

Tento starobylý znak možno považovať za obraz Kristovho jarma, ktoré biskup tohto mesta, sluha sluhov Božích berie na svoje plecia. Božím jarmom je Božia vôľa, ktorú my prijímame. A táto vôľa nie je pre nás vonkajšie bremeno, ktoré nás tlačí a oberá o slobodu. Poznať to, čo Boh chce, poznať, ktorá cesta je cesta života, to bolo radosťou Izraela. A je to aj naša radosť. Božia vôľa nás nezotročuje, ale nás očisťuje - i keď možno aj bolestným spôsobom -, a tak nás privádza k sebe samým.

Beriem na seba bremeno oviec

Ovčia vlna predstavuje zblúdenú ovečku, ale aj tú, ktorá je chorá a slabá a ktorú si pastier berie na plecia a nesie ju k vodám života. Ľudstvo - teda my všetci - je zblúdenou ovečkou, ktorá na púšti už nevie nájsť cestu. On je Dobrý Pastier, ktorý dáva svoj život za ovce. Pálium hovorí predovšetkým to, že my všetci sme nesení Kristom, ale súčasne nás Kristus pozýva, aby sme aj my niesli navzájom jeden druhého.

Mnoho púští

Toľkí ľudia žijú na púšti. A existujú rôzne formy púští. Existuje púšť chudoby, púšť hladu a smädu, púšť opustenosti, samoty, púšť zničenej lásky; existuje aj púšť zatemnenia Boha, vyprázdnenia duší, ktoré si neuvedomujú svoju dôstojnosť. Vo svete sa množia vonkajšie púšte, pretože vnútorné púšte sa stali takými rozsiahlymi.

Cirkev ako celok, a obzvlášť jej pastieri, sa má podobne ako Kristus dať na cestu, aby viedla ľudí z púšte naspäť na miesta života, a to života v plnosti.

Nie moc vykupuje, ale láska!

Toto je Boží znak, že on sám je láska. Koľkokrát by sme si priali, aby sa Boh ukázal ako mocnejší, aby tvrdo zasiahol, ukončil zlo a utvoril lepší svet. Práve týmto sa ospravedlňujú všetky ideológie moci. Ospravedlňujú ničenie všetkého, čo je v protiklade s pokrokom a oslobodením ľudstva.

Boh, ktorý sa stal baránkom, hovorí, že svet vykupuje ukrižovaný Kristus a nie tí, ktorí ho ukrižovali. Svet vykúpila Božia trpezlivosť a ničí ho ľudská netrpezlivosť.

Modlite sa, aby som sa naučil milovať Pána

V tejto chvíli môžem povedať len toto: Modlite sa za mňa, aby som sa naučil čoraz lepšie a viac milovať Pána, modlite sa za mňa, aby som sa naučil čoraz viac milovať jeho stádo, vás, Svätú Cirkev, každého z vás osobitne a vás všetkých spolu. Modlite sa za mňa, aby som zo strachu neutiekol pred vlkmi. Modlime sa navzájom jedni za druhých, modlime sa, aby nás Pán niesol na svojich pleciach a aby sme sa naučili niesť navzájom, čiže aby sme pomáhali jeden druhému.

PRSTEŇ RYBÁRA

Prsteň nesie obraz - pečať svätého Petra a loďku so sieťou. Má osobitý význam, potvrdzuje vieru a znamená úlohu zverenú Petrovi utvrdzovať svojich bratov.

V mori utrpenia

My ľudia, žijeme odcudzení v slaných vodách utrpenia a smrti, v mori temnoty bez svetla. Sieť evanjelia nás vyťahuje z vôd smrti a prenáša do nádhery svetla Boha, do pravého života.

V poslaní rybára ľudí treba vyniesť ľudí zo slaného mora všetkých odcudzení do zeme života, k Božiemu svetlu. Je to presne tak: Žijeme preto, aby sme ukázali ľuďom Boha. Len vtedy, keď stretneme v Kristovi živého Boha, poznávame, čo je život.

Nemajte strach, že vám niečo vezme!

Nemáme azda všetci strach dovoliť Kristovi celkom vstúpiť do nášho života? Nemáme strach, že nám zoberie niečo z nášho života, Keď sa mu celkom otvoríme? Nemáme strach zrieknuť sa niečoho veľkého, jedinečného, niečoho, čo robí náš život takým nádherným? Neriskujeme, že sa ocitneme v samote a bez slobody?

Nie! Kto dovolí vstúpiť Kristovi, nestratí nič, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, pekným a veľkým. Nie, iba v tomto priateľstve sa otvárajú dokorán dvere života. Iba v tomto priateľstve zakusujeme to, čo je pekné a čo oslobodzuje.

A tak dnes by som rád povedal vám, mladým, a to s veľkou silou a presvedčením, vychádzajúc z dlhej skúsenosti osobného života, nemajte strach z Krista! On vám nič nezoberie, a dá vám všetko. Kto sa dá jemu, dostáva stokrát viac. Áno, otvorte dokorán brány Kristovi a nájdete pravý život!

Obnovujem svoj sľub vernosti

Tak ako Peter, aj ja obnovujem svoj bezpodmienečný sľub vernosti. Chcem slúžiť jedine Bohu, dávam sa celkom do služby jeho Cirkvi. Aby som dodržal tento sľub, obraciam sa na Najsvätejšiu Máriu s prosbou o jej materinský príhovor. Do jej rúk vkladám prítomnosť a budúcnosť svojej osoby a Cirkvi. Nech sa za mňa prihovárajú aj svätí apoštoli Peter a Pavol a všetci svätí. Amen.

 

Vysvätil ma za biskupa

"Ešte stále si s dojatím a uznaním spomínam na ten deň, keď kardinál Ratzinger kládol ruky na moju hlavu," hovorí arcibiskup Bruno Forte. "Bol schopný hovoriť tak, že sa dotýkal sŕdc všetkých. Bol tam vtedy veľký dav jednoduchých ľudí, ktorí cítili, akoby ich zasiahla krása a pravda slova jeho živej viery. Mimovoľne mi prichádza na um, aby som vyslovil, že keby v ten večer bola voľba, tie tisícky ľudí by ho vyhlásili za pápeža."

Mons. Bruno Forte, teológ a uznávaný docent, terajší biskup v Chieti Vasto, takto komentuje situáciu: "Bude to pápež pravdy a lásky, ktoré dnešný svet tak veľmi potrebuje. Pravdy preto, lebo relativizmus, ktorý zaplavuje najmä oblasť morálky nahlodáva svedomie ľudí. A lásky preto, lebo veľký zástup osamelých, ktorí sú často súčasťou postmodernej spoločnosti, veľmi túži po láske a pociťuje jej potrebu."

Sám kardinál Ratzinger vo svojej homílii pri príprave na konkláve vztýčil prvavdu a lásku takmer ako zástavu svojho blízkeho (vtedy netušeného) pontifikátu: "Kardinál Ratzinger bol bez zvyšku samým sebou," pokračuje Bruno Forte, "bez toho, aby ubral čo len minimum z toho, čo ho charakterizuje - aj v tomto bol čestný až do konca. Kľúčovými slovami jeho prejavu boli pravda a milosrdenstvo. Pravda sa neohlasuje proti niekomu, ale kvôli láske ku všetkým. Ak robíme ústupky nepravde, nemilujeme opravdivo ľudí, pretože iba pravda oslobodzuje a zachraňuje. Toto je teológ, pastier, muž a veriaci, ktorému sa dnes rozhodla Prozreteľnosť zveriť Petrove kľúče. Ten, kto ho nepozná, sa skôr pozastaví pri vonkajších aspektoch. Kto ho však pozná, vie, že pravda, ktorú tak veľmi miluje, sa z neho rozžiari na mnohých. A som si istý, že túto pravdu nebude ťažké rozpoznať srdciam oslobodených od strachu a predsudkov."

Toto je názor jeho učeníka, syna a priateľa Mons. Forteho, čo mohol počas mnohých rokov zblízka oceňovať kvality pápeža Benedikta XVI., ktoré sú dnes pred pohľadmi všetkých: "Nech ho Boh, ktorý ho z lásky k nám všetkým zvolil do služby podporuje a sprevádza na každom kroku. More dejín potrebuje Petrovu loďku, ktorej kormidlo je v  pevných a slobodných rukách, pretože sú zverené Večnému Bohu."

redakcia (podľa správ ANSA)

 

Kto je teológ?

Čo je to teológia? Ak by som chcel popísať, čo je úlohou teológa, nenašiel by som krajší obraz, ako je obraz prieskumníkov, ktorých poslal Mojžiš, aby preskúmali Bohom zasľúbenú zem, a ktorí sa vrátili z krajiny Kanán a priniesli z nej lahodné ovocie - strapce hrozna, granátové jablká, figy -, aby tak v srdciach Pánovho ľudu zapálili túžbu podmaniť si túto zem bez toho, aby zakrývali ťažkosti, ktoré sa pri tom objavia.

Teológ je taký člen spoločenstva veriacich, ktorý v hlbokej vernosti Cirkvi, ktorá ho splodila vo viere a ktorá mu darúva slová viery, má hľadať horizonty a ukazovať veriacim ich vlasť, má zapaľovať v srdciach ľudí túžbu po večnosti a posúvať ich dopredu, aby hľadali tajomstvo a aby boli zapálení a prahli po absolútne. Teológia teda nie je chladná a prázdna doktrína. Nie je ani aristokratická láska k múdrosti ako filozofia.

Teológia je múdrosť lásky, je to pokus priniesť svetu skúsenosť života v milosrdnej láske, aby mohla pôsobiť v živote pokorných ľudí a v každodennom príbehu lásky, vychádzajúc od lásky ukrižovanej, v ktorej trojnásobne svätý Boh zjavuje svoje srdce v nás.

Teológ je ten, kto hovorí o Bohu rozprávajúc o láske. Je ten, kto drží v srdci Cirkvi zapálenú pamäť histórie lásky, ktorá bola vypovedaná v tichu Veľkého piatku. Pre toto sa teológia odhaľuje v atmosfére ticha, adorácie, počúvania a zapaľuje túžbu po veciach nových.

Svätý Ján z kríža v jednom zo svojich menších diel napísal tieto slová: "Otče, volám Slovo, ktorým bol tvoj Syn a stále ho opakujem vo večnom tichu. A preto by ho mala aj duša počúvať v tichu." Teológia sa robí v tichu adorácie, v pokornom prijatí Ducha v srdciach veriacich.

Teológia takýmto spôsobom - a len takýmto spôsobom - otvára horizonty v nociach sveta, signalizuje budúcu vlasť, o ktorej má ona vedomosť. Svätý Tomáš hovoril, že ide o vedomosť súmračnú, ktorá akoby vychádzala z polotieňa večera, pretože jasné svetlo dňa, dňa plného lásky, musí ešte len prísť.

My čakávame na iný čas a na inú vlasť. Sme pútnikmi do mesta Božieho a toto osvecuje naše srdce nekonečnou nádejou.

Skončím s definíciou, ktorou Kierkegaard, veľký svedok viery modernej doby, charakterizoval profesora teológie: "Profesor teológie je ten, kto je takým preto, lebo iný zomrel za neho ukrižovaním."

Učiteľom je Kristus, žijúci vo svojej Cirkvi v spoločenstve svojich pastierov. Teológ je hľadačom tajomstva v tejto Crkvi, jeho úlohou je svedčiť o tom, čo dostal zadarmo, aby nám to daroval a aby zapaľoval túžby hľadať ďalej a ďalej písať príbehy lásky v životoch ľudí.

Milujme stále cirkev. A potom, príbeh našej lásky nakazí aj mnohých iných a premení srdce sveta. Zostávajme stále v príbehu lásky, v spoločenstve chudobnej  a ukrižovanej cirkvi, ktorá i napriek všetkým svojim vinám a nedostatkom, je peknou nevestou Pána.

A ešte obraz, ktorý sa na prvý pohľad zdá zvláštny, ale ktorý je veľmi starý a pekný. Cirkevní otcovia hovorievali, že cirkev je mesiac... Áno, mesiac. Prečo? Pretože mesiac nesvieti svojím vlastným svetlom, ale svieti iba vďaka svetu slnka, a tak aj cirkev nemá svietiť vlastným svetlom, ale má svietiť v noci sveta svetlom Krista. My nepoukazujeme na seba, neohlasujeme seba samých, ale jeho, Pána nášho života, ukrižovanú Lásku Boha, ktorý obrátil naše srdce a urobil nás svojimi svedkami a ktorého v tichu ho kontemplujeme a adorujeme. Toto je cirkev-mesiac... príbeh mesiaca je príbehom cirkvi!

Bruno Forte, biskup z Chiety, Taliansko, z nahrávky

 

Medzi nebom a zemou

Uviaznutí vo vzduchu. Ani hore, ani dolu. Ani v nebi, ani na zemi. Tajomne umiestnení do dimenzie, kde chýba každá pozemská opora, ale kde chýba aj ľahkosť vecí nebeských. Je to životný bod, odtrhnutý od všetkého, v ktorom každá vec prerušuje svoj priebeh.

Je to priestor, v ktorom sa býva na kríži. Je to tam, kde sa nachádzame, keď sa skutočnosť javí rozdielne od našich túžob a očakávaní, od logiky a od potrieb. Tam, "medzi nebom a zemou". Prekvapujúco oddelení.

Čo nás teda drží v tejto zvláštnej výške? Čo robí možnou tú nepravdepodobnú vyrovnanosť? Sú to ukryté a nepoznané sily? Nie, je to len jedno: malé a mocné "áno". Slobodné, ale rozhodné priľnutie k tejto nepohodlnej pozícii. Určitý druh "závesu", ktorý drží hore.

Ale prečo ? Na ako dlho? Pre koho? - kričí z hĺbky ťažkosť, ktorá v tých momentoch zviera útroby. Je to totiž naozaj ťažké vytrvať, keď je vlastná "normálnosť" prerušená a ešte nie je odovzdaná tomu "za", tej dimenzii pokoja, ktorá sa zázračne rodí zo smrti.

Je to stav nepohody, ktorý nemôžeme mať pod kontrolou a nemôžeme ho ani nijako určovať. Toto je vecou Boha, len on to môže urobiť. My môžeme len čakať a dúfať, vzývať a veriť. Plakať a milovať.

V tomto stave oddelenia sa naozaj zdá, že jediným orgánom, ktorý sa hýbe je srdce. Všetky ostatné sú náhle utíchli alebo chýbajú. Akoby boli paralyzované. Obklopuje nás vedomie hlbokej opustenosti, zatiaľ čo so zármutkom vidíme odstup od iných ľudí, ktorí, ktovie prečo, sa nám zdajú byť nohami zasadenými pevne do zeme. Pozeráme hore a aj nebo sa zdá byť ešte ďalej ako inokedy.

A práve vtedy hlboký zármutok dôjde k okraju našej duše ako nejaký sup, ktorý je pripravený zničiť útržky posledného pokoja, čo snáď ešte zostal. Čo robiť? Upadnúť do smútku a ľútosti? Alebo s námahou viery vrhnúť pohľad za hranice našich myšlienok a mimo akéhokoľvek citu?

Áno. Pretože stačí posunúť pozornosť o nejaký centimeter, aby si si uvedomil, že v tej výške je vyzdvihnutý vo vzduchu aj Niekto iný.

Tam, "medzi nebom a zemou", je aj On. Pozerá sa na nás a miluje nás. Lepšie: obetuje sa v očakávaní, že Otec prijme jeho intímne vzdychy a premení ich na kvapky spásy. Pre nás a pre iných. Neprestajne križovaný. Obeta bez škvrny a úhony. Ten, ktorý v každej svätej omši vystúpi na pódium slávy, aby mámil stále nové prejavy a ovocie zmŕtvychvstania. Zakaždým celkom od začiatku. Zakaždým sám, v dlhom a večnom pamätníku.

Obklopuje nás zvláštna útecha a zatiaľ čo bolesť seká srdce, stáva sa preň zároveň aj akousi sladkosťou. Jemnou radosťou, v ktorej prečkávame.

A potom uvidíme ďalší oporný bod. Je ním jeho bok - otvorený a veľkorysý. Počiatočná bázeň sa utišuje. Bolesť i nepochopiteľná radosť. Naša pozícia sa nezmenila, ale až teraz nadobúda zmysel. Všetky veci strácajú svoje obrysy, zatiaľ čo srdce sa rozširuje v nekonečno.

Stefania Consoli

 

Najsvätejšie Srdce - kotol milosrdenstva

Pochádzam z Alto-Adige, z oblasti na severe Talianska, ktorá je "zemou zasvätenou Najsvätejšiemu Srdcu". Takto ju nazývajú pre sľub, ktorý dali obyvatelia tohto miesta asi pred dvomi storočiami a ktorý vo svojom vnútri pociťujeme veľmi silne ako dar milosti a prameň ochrany aj ako hlbokú príslušnosť mojej zeme a mojich koreňov k tomuto Srdcu, prekypujúcemu milosrdenstvom. Tento sľub bol daný preto, aby sa uňho vyprosovala Božia ochrana pred bezprostredným nebezpečenstvom invázie. Sľub spočíva v tom, že sa bude každý rok zvlášť sláviť tento sviatok.

Už od detstva som prežíval ako veľmi významnú skutočnosť, že celý mesiac jún je venovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a som rád, že tento mesiac nasleduje po mariánskom mesiaci máji, ktorý ho pripravuje. Matka Božia nás totiž stále vedie k svojmu Synovi. Ak obdivujeme jej čnosti a jej krásu, ak uvažujeme o tajomstvách jej života, dostávame sa ku kontemplácii tajomstiev toho, koho ona počala a ktorý bol ňou splodený.

Hovorím o tajomstvách, pretože Ježišovo Srdce je skutočnosť, o ktorej treba rozjímať vo svetle viery, tajomstvo, ktoré uzatvára v sebe početné odtiene najvyššej pravdy, ktorá nám bude odhalená v celej svojej kráse až v nebi. Ale už odteraz je nevyhnutné utišovať smäd po ňom a túžbu po poznaní Boha, pretože on je ten prvý, ktorý túži po tom, aby sa ukázal svojim stvoreniam, ktoré miluje.

Preto by som sa pokúsil nakrátko meditovať o tej nekonečnej, večnej a nemerateľnej láske, ktorá bola v Bohu od večnosti a ktorá túžila spočinúť medzi ľuďmi, byť medzi nami, na tejto zemi, prebývať s nami, urobiť sa vnímateľnou, viditeľnou.

Kristovo Srdce je tým miestom, do ktorého sa mohol vliať ten neudržateľný oheň lásky, čo ešte pred tým, ako bol svet, pretekal od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi v božskej osobe Svätého Ducha, ktorý sa s touto láskou stotožňuje. Najsvätejšie Srdce je tým svätostánkom (tabernákulom), v ktorom planie celá plnosť trojičného stretnutia, prebývajúc po prvý raz v priestore a čase.

Láska dostala formu, láska prijala život, stala sa viditeľnou pre všetkých! A táto planúca a živá láska  dala Ježišovi silu prežívať utrpenie, bola to táto láska, ktorá nútila Krista darovať samého seba tým, ktorých miloval, zostávať stále s ľuďmi v podobe chleba a vína.

Blízkosť tohto svätého mesiaca v roku Eucharistie má okrem toho ďalší mimoriadny význam. V Eucharistii je naplno prítomné tajomstvo Najsvätejšieho Srdca, je to tajomstvo nekonečnej a neobmedzenej lásky, predtým uzatvorenej a skrytej v srdci Človeka-Boha, a teraz na storočia zatvorené a skryté v krehkej konsekrovanej hostii.

Nech sa čokoľvek napíše, nikdy sa nebude môcť dostačujúco objasniť táto veľká pravda. V našej neschopnosti nám môže prísť na pomoc jedine modlitba.

Francesco Cavagna

 

"Poďte pokloňme sa!"

Iste existuje mnoho výnimočných chvíľ, ktoré sa dajú prežiť v Medžugorí. Tým najdôležitejším však nie sú zjavenia, ale slávenie svätej omše a eucharistická adorácia. Už od prvých rokov viedla Panna Mária túto farnosť k tomu, aby postavila do svojho centra eucharistického Ježiša, pravé srdce celej Cirkvi. Môže sa bezpochyby povedať, že Medžugorie je po mnoho rokov veľkým eucharistickým večeradlom, kde ľudia znovu objavujú adoráciu ako živú skúsenosť s Bohom. Toto znovuobjavovanenie sa robí prirodzeným a jednoduchým spôsobom, bez senzácie, prostým otvorením srdca Ježišovi.

Mária nás usmerňuje

Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojej poslednej encyklike hovorí, že je to práve Mária, ktorá nás vedie ku kontemplácii eucharistického Ježiša, a moment eucharistickej adorácie veľmi dobre objasňuje Máriinu úlohu v našom živote: privádzať nás k Ježišovi a učiť nás z neho žiť. Kráľovná pokoja takto progresívne učí farnosť aj všetkých pútnikov.

Vidíme, že už v treťom posolstve Panny Márie venovanom farnosti, sa hovorí o adorácii Najsvätejšej sviatosti. Môžeme teda pokojne povedať, že ak sa Medžugorie stalo centrom veľkej modlitby, je to preto, lebo sa objavila nesmierna milosť obsiahnutá v malom tabernákulu: objavila sa živá prítomnosť, reálna a podstatná prítomnosť Spasiteľa sveta.

"Z Medžugoria nechcem urobiť len miesto modlitby, ale chcem tu uskutočňovať stretnutie sŕdc", povedala Mária v jednom posolstve. Mária je iste s nami a hovorí svojmu Synovi: "Pozri, nemajú viac vína!" A kým sa jej Syn dotýka našich sŕdc, nám hovorí nám: "Od teraz rob, čo ti povie."

V ten večer v Medžugorí

Toto je moje svedectvo, svedectvo mladého človeka, ktorý tak ako iní zažil niekoľko takýchto adorácií. Vráťme sa k nej z nich spolu.

Pieseň "Kumbaya" sa začína veľmi ticho a postupne zosilnieva, tak ako sa Najsvätejšia sviatosť približuje k oltáru. Konečne je na oltárnom stole: Teraz stojí oproti každému z nás Slnko spravodlivosti vychádzajúce z výsosti, ktoré nás navštívilo.

V krátkom čase sa vytvorí atmosféra veľkej sústredenosti a hlbokej modlitby: Jeden za druhým zatvárajú oči a srdcia sa stávajú pozornejšími na počúvanie hlasu božského ženícha. Moje srdce čoraz viac chápe, že pri adorácii Eucharistii je to tak, akoby bol každý z nás sám, v intímnom dialógu s Ježišom. V takom dialógu, ako bol medzi Otcom a Synom: Synom, ktorý sa s dôverou odovzdáva naplno do veľkých a milujúcich  rúk svojho Otca.

Duch nás sprevádza...

"Ó, svetlo múdrosti, ukáž nám veľké tajomstvo," spieva sa v liturgickom hymnuse venovanom Duchu Svätému. Áno, Ježiš je dnes večer, v tejto chvíli pred nami živý a pravý. Ale aby sme tomu pevne verili, potrebujeme dar Ducha Svätého, ktorý nás urobí schopnými vidieť až za naše zdanie, preto adorácia pokračuje ďalej vzývaním Božieho Ducha.

Spev pokračuje vo všetkých jazykoch a moja myseľ sa inštinktívne uberá k príbehu v Skutkoch apoštolov (2, 6), ktorý sa odohral pri príležitosti Turíc: "Každý ich počul hovoriť vo vlastnom jazyku, ako im Duch dal moc vyjadrovať sa." Aj v dnešný večer ťa vzývame, prst ruky Božej, pretože sa dotýkaš našich sŕdc a prebúdzaš ich. Medzi jednotlivými jazykmi sú len inštrumentálne pauzy, v ktorých sa srdce môže úplne ponoriť do lásky Božej a môže sa dať naplniť jeho príjemnou prítomnosťou. V takýchto chvíľach cítiš, že tvoj duch je napojený "živou vodou", ktorú Ježiš darúva bez miery a  v hĺbke chápeš, čo je modlitba srdca, ku ktorej nás neúnavne pozýva Panna Mária.

...a uzdravuje nás

Nástroje začínajú hrať sladkú melódiu piesne, potom sa z ničoho nič ozve blízko mňa sladký plač dievčaťa. Je to pravda: Duch Svätý sa nás dotýka a uzdravuje nás v našej hĺbke, tam, kde nemôže prísť nijaký ľudský lekár. Cítime sa byť milovanými, cítime sa Božími deťmi. Zakúsil som, že práve tam je plnosť a hlboký zmysel našej existencie.

Cítim, že ma Pán, ktorého sa usilujem adorovať celým svojím bytím, prijíma a že ma miluje a chráni. Ježiš už viac nie je vzdialeným menom, ale Osobou, ktorú začínam poznávať a ktorú túžim poznať stále viac! Začínam si uvedomovať Ježišovu veľkosť, jeho vernosť, jeho prítomnosť vo svojom živote, pretože ty, páter Slavko, ma k tomu pozývaš, pozývaš ma ku vďake, ktorou je adorácia Boha!

Vo svetle Ducha Svätého sa mi otvára nový svet, alebo ešte lepšie, začínam vidieť zásahy lásky Boha do môjho života. Tak ako sv. Pavlovi spadli na príhovor Ananiáša šupiny z očí, tak oči našich sŕdc začínajú pozorovať kroky Boha v našom živote.

Ježiš je naším životom

Áno, pred Ježišom, svetlom ktoré osvecuje, si uvedomujeme, ako nás miluje, a tu v nás rastie naša dôvera k nemu. Cítime, že pre Ježiša nič z toho, čo žijeme nie je bezvýznamné, a že túži byť naším najväčším a dôverným priateľom. Tak modlitba už viac nebude iba opakovaním starého, pretože každý deň máme čo priniesť a zveriť Pánovi. A keď s ním takto hovoríme, pomaly, pomaličky, cítime, ako nám darúva svoje oči a ako sa naše problémy umenšujú, pretože vieme, že nie sme na ne sami. Je s nami on, Všemohúci Boh!

Po modlitbe spečatí toto stretnutie radosti z Pána medzi nami eucharistické požehnanie, ktoré nás napĺňa pokojom a posiela nás ohlasovať do sveta, že Ježiš vstal z mŕtvych a že je s nami.

Toto je hlavný zdroj obrátení v Medžugorí: Srdce zapálené a uzdravené hlbokým stretnutím s najväčším priateľom našich sŕdc, ktorý nám daroval Eucharistiu, aby mal účasť na každom okamihu nášho života. Nezostáva nám nič iné, len zvolať: Venite adoremus!

M. R.

 

Uvažujúc o láske

Naše úsilie stretnúť Boha by vyšlo nazmar, keby to nebol sám Boh, ktorý sa vo svojom nekonečnom milosrdenstve - a napriek našim biedam a obmedzeniam - rozhodol nám ukázať. Pre ľudskú bytosť je skúsenosť Boha veľmi subjektívna a pre každú osobu odlišná. Napriek tomu si myslím, že sa môžu potvrdiť situácie, ktoré sú pre viacerých alebo ktoré sa v určitých etapách podobajú, ktorými musí každý prejsť na svojej ceste k Bohu. Povinným úsekom je tá etapa, na ktorej sa učíme milovať blížneho, a to nie našou ľudskou láskou, ktorá je vždy nedokonalá, ale spôsobom, ktorým miluje Boh, alebo lepšie, láskou samého Boha.

Základnou povinnosťou kresťana je dovoliť božskej láske vstúpiť do neho, dať sa naplniť Duchom Svätým, aby potom mohol ďalej vylievať svoju milosť na iných. Niekedy sa mi podarilo premôcť samého seba a správať sa k bratovi "novým spôsobom". Konal som vtedy ako nikdy predtým a ani nikdy predtým som nemyslel, že to dokážem. V tej chvíli som pocítil Boha vo svojom vnútri, pretože som pochopil, že sa mi podarilo takto sa správať nie vďaka svojim silám, ale vďaka sile, ktorú mi dával Boh po tom, ako som prosil v modlitbe.

Keď sa pocíti vo vnútri táto "sila", všetky pochybnosti o existencii Boha Otca, o nekonečnej láske Ježiša a o moci Ducha Svätého zmiznú a naša viera sa posilní, pretože cítime v nás blízkosť a lásku Boha. Pochopili sme, že to nie sme my, ktorí reagujeme, ale on, ktorý koná v nás, on, ktorý nám dáva silu podobať sa mu v láske, ktorý nás tak veľmi miluje, že nás uschopňuje milovať iných takou istou jeho láskou. Stávajúc sa jedno s ním, cítime sa byť deťmi Otca v Ježišovi Kristovi a v sile Ducha Svätého. A spôsob poznáme dobre, pretože nám bol zjavený Ježišom : "Ja vám hovorím: milujte svojich nepriateľov a modlite sa za svojich prenasledovateľov." (Mt 6, 44) "Kto nevezme svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto hľadá svoj život, stratí ho, a kto stratil svoj život pre mňa, nájde ho." (Mt 11, 38-39)

Môžeme teda povedať, že Boha stretneme vtedy, keď odpustíme, keď sa modlíme aj za nesympatických ľudí, keď sa obetujeme pre iných, keď zomierame samým sebe atď. Aby sme to však dosiahli, je nevyhnutné pozerať sa na iných očami Boha, ktorý sa pozerá na nás ako na svoje najmilovanejšie stvorenia, na takých, akí sme v našich biedach a neposlušnostiach. On vidí v nás svoju pečať, zapálený plamienok dobra. Ak sa budeme pozerať na bratov očami Boha, budeme ich milovať nepodmienečne a nezávisle od ich chýb, pretože tak miluje Boh nás. Tak pocítime Boha vo svojom vnútri a jeho láska sa prostredníctvom nás môže dostať ku všetkým ostatným.

Massimo Bogotto

 

Nehovor: Som mladý..."

Jedno z najkladnejších vyjadrení spôsobu našej existencie je byť plný nadšenia a síl. Použil to prorok Jeremiáš, keď ho Boh povolal, aby sa stal jeho nástrojom. Ako o tom vieme zo Svätého písma, Boh si vždy poslúžil ľuďmi, aby ohlasoval svoje Slovo a uskutočňoval svoj plán spásy. Povolaní ľudia v prvej chvíli pociťovali nepokoj a bázeň, pretože si uvedomovali svoju nedostatočnosť. Prorok Jeremiáš povedal: "Som ešte mladý," a odvolával sa na vlastnú neskúsenosť, krehkosť a možno aj na skutočnosť, že mladí ľudia majú v srdci veľké túžby.

"Som mladý, neviem, či to zvládnem, je toho na mňa priveľa, a potom... mám v pláne iné veci vo svojom živote... Potrebujem sa pripraviť, chodiť na kurz..." Takíto sme pred Bohom. Túžime po Božej milosti, jeho úteche, jeho odpustení, ale je nám zaťažko čo i len pomyslieť si na to, že Boh potrebuje nás. On však nestráca odvahu a stále nás volá. A to najmä vtedy, ak sme mladí.

Kam nás volá...

Ak sme mladí a ak sme vdychovali Božiu prítomnosť prostredníctvom príhovoru Panny Márie, Ježišovej matky, sme pozvaní ísť na cestu. Ale kam ísť? Svätý Otec nás pozýval, aby sme prišli ako pútnici na Svetový deň stretnutia mladých a zakaždým hovoril k nášmu srdcu. Zvlášť pre stretnutie v Kolíne nám dal tieto slová: "Prišli sme sa mu pokloniť." Ak aj my prejdeme cestu troch kráľov, uvedomíme si, že oni zvíťazili nad nerozhodnosťou mladíckym zápalom: "Oni sa dali na cestu". Zápal pre pravdu, ktorú hľadali, im pomohol prekonať neskúsenosť. Hviezda a následná radosť z toho, že ju objavili, sú znakom pomoci, malej, ale významnej, ktorú Pán poskytne tomu, kto sa na cestu vydá.

Ten, kto číta tieto riadky a je mladý, ten, koho si získala Panna Mária, rozpozná vo svojom živote tieto podstatné znaky: treba ísť, vyjsť z každodenného stereotypu, aby sme sa mohli stretnúť s milosťou.

Keď čítaš tento časopis, uvedomuješ si jeho malosť a chudobu. A napriek tomu vznikol, napriek nedostatku prostriedkov a odbornej neskúsenosti. Myslíme si však, že Pán chcel dať tomuto nástroju túto prostotu. Takže nemám strach požiadať teba, ktorý si mladý, aby si sa zdvihol a pohol, aby si vykročil a šiel. Ku komu?

K tým, ku ktorým ťa pošlem

Sú ľudia, ktorí nemôžu dostávať Ozveny, lebo sú starí alebo chorí, alebo o nich ešte nevedia. Ten, kto je už roky distribútorom Medžugorských ozvien, vie, že musí rátať s časom, ktorý plynie a že jeho fyzické sily už niekedy nestačia. Choď ty, mladý človek, staň sa nástrojom milosti, ktorá zachránila aj teba.

Daj svojmu zápalu konkrétnu podobu, ktorá premení tvoj deň. Hoci sú tvoje sny také veľké, žeby mohli zmeniť svet, začni s malými vecami, ako napríklad priniesť toto číslo tomu, kto by bol vďačný za takýto dar. Spoj sa s niekým, kto už časopis rozširuje, aby si zažil jednoduchú a tichú radosť toho, kto slúži. Tak ako Mária pri nasledovaní Ježiša.

Don Alberto Bertozzi

 

Čitatelia píšu...

Stefania Errico, Lecce, Taliansko: Vďaka za vašu prácu a za dobro, ktoré svojím malým letáčikom šírite. Hlas volajúceho na púšti hovorí: Pripravte cestu Pánovi. Myslím si, že vašou charizmou je prinášať vodu smädným a obväzovať rany sŕdc ľudí, ktorí žijú v nevedomosti.

Francesca Pana, Papua - Nová Guinea: S veľkou radosťou prijímam Ozveny Kráľovnej pokoja. Čítam ich, modlím sa s nimi, a chcem robiť to, čo od nás žiada naša Matka. To pomáha mne i mojej rodine. Nech vás Pán Ježiš stále takto vedie!

Don Ernest Troshani, Scutari, Albánsko: Píšem vám, aby som vám zo srdca poďakoval za vydávanie Medžugorských ozvien. Vysoko si ich cením aj naši Albánci.

Sr. Klaretta, Nemecko: Ozveny sú periodikom s hlbokou spiritualitou, prostredníctvom ktorých hovorí Duch Svätý a jeho Najsvätejšia Nevesta Mária. Je takmer nemožné nájsť iné periodikum s takou hĺbkou a duchovnosťou.

Žofia Trenčanová: Vážená redakcia, poslala som vám príspevok, zo svojho dôchodku viac dať nemôžem. Som chorá a Medžugorské ozveny ma posilňujú v utrpení, preto vás prosím, ak je to možné, aby ste mi ich posielali, za čo vám vopred Pán Boh zaplať.

Valéria Surovčíková: Posielam svoj finančný príspevok. Chcem naďalej odoberať Medžugorské ozveny, neviem si bez nich predstaviť svoj život.

M. Jančigová: Chcem vám poďakovať za vás časopis, ktorý s radosťou čítam. Nech vás Pán za všetko odmení.

 

S Božím slovom v srdci, a s bázňou a úctou, naším zjavom ohlasujeme prítomnosť Pána Ježiša. Staneme sa požehnaním, a budeme tak sami požehnaní.

Don Alberto

Villanova M., 15. mája 2005