Medžugorské ozveny
Ó môj Ježišu, Kráľ lásky a Kráľ pokoja, dôverujem v Teba, dúfam v teba a milujem Ťa

Medžugorské ozveny č. 189
Ozveny Kráľovnej pokoja

slovenské vydanie
september - október 2006

Echo - úvod          Hore

              Dolu

 

 

 

"Mladí ľudia, pozývam vás, aby ste každý deň hľadali Pána, ktorý netúži po ničom inom, len aby ste boli skutočne šťastní. Modlitba ruženca vám môže pomôcť naučiť sa umeniu modlitby s Máriinou jednoduchosťou a hĺbkou."

Benedikt XVI.

 

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja, z 25. júla 2006:

"Drahé deti!

V tomto čase nemyslite iba na telesný oddych, avšak, milé deti, využite čas i pre dušu. Nech k vám v tichosti hovorí Duch Svätý a dovoľte mu, aby vás obrátil a menil. Som s vami a pred Bohom sa prihováram za každého z vás.

Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie."

 

Čas duše

Kristus v nás je tajomstvo spásy, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým (porov. Kol 1, 26-27), hovorí svätý Pavol, ktorý spoznáva, že dostal milosť zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo a všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril (Ef 3, 8-9). S príchodom Krista a vďaka jeho životu, smrti a zmŕtvychvstaniu, je zjavenie Boha Stvoriteľa a Otca dokončené. Poznáme všetko, čo je potrebné k našej spáse. Čo nám teda ešte chýba? "Ak sa niekto nenarodí "zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo" (Jn 3, 3), hovorí Ježiš Nikodémovi a ďalej hovorí: "ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho" (Jn 3, 5).

Takže nestačí len vedieť, treba sa nechať dotknúť Múdrosťou; nestačí pracovať, treba sa dať utvárať Bohom Stvoriteľom. Isteže tu hrozí aj nebezpečenstvo utiekať sa k osobnému a intímnemu bohu, urobenému na vlastný obraz a podľa vlastných predstáv. A je tu aj riziko, že Božie slovo a sviatosti budú odčlenené od Ducha Svätého, ktorý ich tvorí, a tiež nebezpečenstvo, že si nahradíme Boha svojím idolom. Existujú dva aspekty jednej existenciálnej reality vrodenej človeku narodeného z tela a narodeného z Ducha (porov. Jn 3, 6).

Ako je to s nami, čo viackrát za deň prosíme Otca slovami "príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja"? Dávame týmto slovám ich pôvodný zmysel, alebo sú iba želaním, do ktorého neinvestujeme nič iné len čas na jeho vyslovenie? Je modlitba rozhovorom s Bohom, alebo je to zoznam našich potrieb, ktoré Bohu prednášame? Hodláme keď ho voláme "Otče náš" vziať na seba podobu jeho jediného Syna a takto mu urobiť zo svojho života bezpodmienečný dar? K Bohu nemôžeme pristupovať len ako k účastníkovi debaty, ktorého možno pokladáme aj za dôležitého - Bohu dáme buď všetko alebo riskujeme nedať mu nič.

Náš Boh je Boh žiarlivý (porov. Ex 20, 5). Aj čas je jeho darom a je určený na obetovanie a nie na privlastnenie si ho. Má sa naopak využiť v plnosti na to, aby sa nestratil, aby sa nepremárnil, neznesvätil tak, ako sa to stáva so všetkým, čo od neho odnímeme. Mária nás vyzýva: V tomto čase nemyslite iba na telesný odpočinok, avšak, milé deti, využite čas aj pre dušu. Zvlášť v bohatších krajinách si nechávajú ľudia stále menej času pre dušu - pre miesto stretnutia s Bohom v nás. Telo so svojimi potrebami, či už primeranými alebo prehnanými, si žiada stále viac času a svojim potrebám podrobuje aj čas odpočinku.

Nech k vám v tichosti hovorí Duch Svätý a dovoľte mu, aby vás obrátil a menil. Mária nás pozýva k dvom nevyhnutným veciam: k obráteniu a k zmene života. Toto však nemôže byť iba naším dielom. Byť v tichosti, aby k nám rozprával Duch Svätý - je modlitbou načúvania - a dovoliť Duchu Svätému obrátiť a zmeniť nás - je odovzdanie sa Bohu. Nech sa nám neprihodí, že necháme Boha bez odpovede na jeho lásku. Sme to my, iba my, čo mu môže zabrániť, aby nás dosiahol, čo ho môžeme odmietnuť a čo môžeme prenechať svoje prvorodenstvo za misu šošovice (Gn 25, 29-34). Čas sa naplnil a priblížilo sa Božie kráľovstvo, obráťte sa a verte evanjeliu (Mk 1, 15).

Nuccio Quattrocchi

 

 

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja z 25. augusta 2006:

"Drahé deti!

Aj dnes vás pozývam: modlite sa, modlite sa, modlite sa. Len v modlitbe budete blízko mne a môjmu Synovi a spoznáte aký krátky je tento život. Vo vašom srdci sa narodí túžba po nebi. Radosť zavládne vo vašom srdci a modlitba potečie ako rieka. Vo vašich slovách bude len chvála Bohu zato, že vás stvoril a túžba po svätosti sa vám stane skutočnosťou.

Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie."

 

Túžba po svätosti

Ľudské stvorenie je vyjadrením Božej lásky. Toto by si malo uvedomiť, aby nezostúpilo zo svojej pôvodnej dôstojnosti. Vzťah medzi Bohom a človekom sa netýka len tvorcu a jeho stvorenia, ale zahŕňa celé stvorenie, ktoré "netrpezlivo čaká na zjavenie Božích synov" (Rim 8, 19). Človek, ktorý sa ukazuje ako Boží syn, vyslobodzuje sám seba a takisto aj svet, v ktorom je ponorený, z priepasti, do ktorej bol zvrhnutý a dáva mu účasť na sláve Božích detí (Rim 8, 21). Táto Pavlova intuícia, prekvapujúca v časoch kedy žil, je dnes zrejmá pre všetkých, pretože všetky oči vidia, ako nedostatočné zjavenie Božích synov ničí prirodzenosť. Človek má povinnosť prejaviť a dosiahnuť to, čím je vo svojej samotnej podstate, to že je obraz Boha, a to, čo nám vydobyl Kristus, aby sme boli, Božími synmi. Pre toto nám dal Ježiš zomierajúci na kríži Máriu za Matku, aby plodila Božích synov. A preto nás Mária navštevuje a neúnavne volá.

Drahé deti, aj dnes vás pozývam: modlite sa, modlite sa, modlite sa. Modlitba otvára našu dušu pre Božiu lásku, disponuje nás sviatostnou milosťou, uschopňuje nás žiť a prinášať Božiu lásku do sveta. Modlitba sa teda nemôže zredukovať na čosi mechanické alebo automatické, ale musí burcovať útroby toho, kto ju uskutočňuje a určitým spôsobom aj toho, kto ju prijíma. Musí vťahovať do veci nebeskú aj pozemskú Cirkev, musí zahŕňať vesmír, musí prenášať človeka do Božieho lona. Len v modlitbe budete blízko mne a môjmu Synovi. Bez modlitby im teda nebudeme blízko, zostaneme vzdialení, uzatvorení v sebe a vo svojich problémoch, neschopní prijať život v jeho veľkosti a kráse. V ich blízkosti uvidíme, aký krátky je tento život, budeme vedieť obmedziť očakávania a nádeje založené výlučne na človekovi a ľudskom poznaní, budeme vedieť žiť čas v jeho jednotlivých obdobiach, ktorý nám darúva Pán. Prestaneme očakávať od sveta to, čo môžeme nájsť len v Bohu. V našom srdci sa narodí túžba po nebi.

Keď takto dáme každej veci jej správne miesto, teda miesto, ktoré jej chce dať Boh, radosť zavládne v našom srdci a modlitba potečie ako rieka. Všetko v Bohu je prirodzené, pretože naša prirodzenosť je božská, všetko, čo je na neho orientované a v ňom prežívané, vyteká žblnkajúc a spievajúc ako rieka, a ostatné udalosti života nám nevezmú pokoj a radosť, ktoré od neho pochádzajú a ktoré len v ňom existujú. Modlitba potom bude modlitbou chvály a vďaky. Vo vašich slovách bude len chvála Bohu za to, že vás stvoril a túžba po svätosti sa vám stane skutočnosťou. Skutočne, svätosť a život v Bohu je vtedy, ak sme ho schopní za každých okolností len chváliť a vzdávať mu vďaky. Vtedy sme už v ňom, sme vo svätosti. Vďaka, Mária, za tieto tvoje slová života, vďaka za tvoju pokornú a hmatateľnú prítomnosť na týchto požehnaných miestach, vďaka za svätosť, do ktorej sa cítime byť ponorení, keď kontemplujeme toto tvoje posolstvo.

N. Q.

 

Svätý Otec kontempluje Kristovu svätú tvár

"Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neskrývaj predo mnou svoju tvár." Tieto slová žalmistu vyjadrujú hlbokú túžbu vidieť Boha z tváre do tváre už tu, na tejto zemi, tváre, ktorá je vpísaná do každého človeka. Pán nechcel zostať v anonymite, chcel sa dať vidieť, a to nielen ľuďmi svojho času. Áno, je to tak, lebo vďaka jednej tajomnej udalosti ostal Ježišov obraz vtlačený do látky ako na fotografii, aby sa naň mohlo hľadieť po celé stáročia. Známe nám je Turínske plátno, plachta, do ktorej bol Ježiš zahalený, aby mohlo svedčiť o jeho črtách a tiež aj o potupe umučenia, ktoré podstúpil. No nielen to. V Taliansku, presnejšie v Manopello (Chieti) existuje látka, do ktorej je vtlačená mužská tvár, ktorej črty dojemným spôsobom súhlasia s črtami tváre na Turínskom plátne. No výraz tejto tváre nie je výrazom mŕtveho človeka, ale človeka živého. O čo ide?

Pravá Veronikina šatka

Staroveká legenda hovorí, že žena menom Veronika utrela Kristovi tvár, keď šiel na Kalváriu. Vďaka tomu ostal obraz Božej tváre vtlačený do látky. Pri príležitosti prvého jubilejného roku, ktorý sa slávil v roku 1300, si Veronikinu šatku (pravý obraz Krista - názov vznikol z lexikálneho skreslenia výrazu "vera icona") mohli pútnici uctiť v bazilike svätého Petra v Ríme. No z neznámych dôvodov sa šatka tajomne stratila. A hoci to Vatikán nikdy nepotvrdil, vďaka kolovaniu osobných darov sa táto vzácna šatka objavila v kláštore bratov kapucínov v Manopelle, v malej obci blízko abruzských Apenín.

Vedecké výskumy

Na potvrdenie autentickosti tejto relikvie nám prichádza na pomoc veda. Nová skúška ultrafialovými lúčmi ukázala, že vlákna šatky nemajú na sebe nijaký druh farby, teda nie je namaľovaná nijakými farbami. Okrem toho materiál látky pochádza z jemnej tkaniny, na ktorú sa nedá maľovať, pretože soľ, ktorú obsahuje, by farby rýchlo rozpustila. Využitím zložitých fotografických techník sa zistilo, že obraz je identický z oboch strán šatky, ako na diapozitíve.

500 rokov úcty

Presne pred 500 rokmi, v roku 1506 priniesol túto vzácnu látku do Manopella neznámy pútnik. Krátko nato ju bratia kapucíni vložili do relikviára na väčšom oltáre svätyne. Dnes ctitelia a všetci, ktorí sa o látku starali, vďačne oslavujú výročie tohto vzácneho nálezu a tiež milosť, ktorá z neho vychádza. Protagonistami obnoveného záujmu o relikviu sú jezuita Heinrich Pfeiffer, ktorý je umeleckým historikom a ktorý dokázal, že všetky staroveké Kristove obrazy si túto podobu brali za vzor, a Nemka sr. Blandína Paschalis, odborníčka na ikonografiu, ktorá prvá potvrdila, že tvár z Turínskeho plátna a tvár z Manopella sú dokonale totožné. Odtiaľto pochádza hypotéza, že šatka bola položená na Kristovu hlavu v hrobe a obraz bol do nej vtlačený priamo pri jej oživení počas explózie svetla, ktoré sprevádzalo zmŕtvychvstanie.

Pápež, pútnik medzi pútnikmi

 

Pápež Benedikt, pútnik medzi ostatnými pútnikmi, sa odobral do Manopella, aby si súkromne túto relikviu uctil. Stalo sa to na pozvanie arcibiskupa z Chieti Bruna Forteho. Naša spravodajkyňa Ana Simic uvádza:

"Potom prišiel aj Šimon Peter a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave" (Jn 20, 6-7). Práve toto sa stalo aj dnes. Peter nášho času prišiel, aby videl a uctil si šatku, ktorá bola na hlave jeho Učiteľa a Pána. Terajšia milostivá udalosť pripomenula túto udalosť z evanjelia a obnovuje lásku k tomu Kristovi, ktorý má nevyspytateľnú tvár, ktorý nám jediný ukázal absolútnu lásku, víťaziacu nad smrťou. "Ó, svätá Ježišova tvár, krása, ktorá mi uchvátila srdce. Vtlač sa do mňa, aby si, keď sa budeš na mňa pozerať, mohol kontemplovať seba (t. j. Krista, pozn. prekl.)", znie prekrásny refrén, ktorý spieva zbor.

Bolo krásne, povzbudzujúce a veľmi dojímavé vidieť Svätého Otca ako upiera svoje oči do Ježišových očí. Svätý Otec bol ako skutočný zamilovaný, opravdivý učeník svojho Majstra. Vďaka tomu, že strávil čas v modlitbe a v sústredenom v pozorovaní tejto tak hľadanej a milovanej Tváre, nám Svätý Otec odovzdal posolstvo o kontemplácii a pozvanie, aby sme svoj zrak upierali na Ježiša. A práve vďaka kontemplácii utvrdil pápež Benedikt bratov vo viere. Nie je totiž nič istejšie a presvedčivejšie, ako súlad medzi povedanými slovami a daným príkladom."

Kto hľadá jeho tvár?

 

"Kto stretne Ježiša, kto sa ním dáva pritiahnuť a je ochotný nasledovať ho až po obetu života," povedal Svätý Otec prítomným pútnikom, "osobne zakúsi to, čo sa stalo na kríži: že jedine pšeničné zrnko, ktoré padne do zeme a zomrie, prináša veľa ovocia... To je Kristova cesta, cesta úplnej lásky, ktorá zvíťazila nad smrťou. Kto ňou prejde, žije v Bohu už na tejto zemi, pritiahnutý a premenený žiarou jeho tváre." My pridávame, že ide o smrť, ktorá nemohla zničiť Kristove stopy na zemi, stopy, ktoré nám aj po dvetisíc rokoch hovoria o ňom, o jeho ľudskom živote, odhaľujú nám tvár jeho lásky a dobroty, aby sme sa aj my namáhali podobať sa mu.

Je povzbudzujúce vidieť pápeža, ako si kľaká pred relikviou a potvrdzuje, že ľudové pobožnosti nie sú len ovocím legendy alebo fantázie, ale majú svoje korene v dejinách putujúcej Cirkvi, ktorá nepretržite hľadá svojho Boha, aby ho našla a klaňala sa mu: "Na to, aby sa vošlo do spoločenstva s Kristom a aby sa mohla kontemplovať jeho tvár, je nevyhnutné mať nevinné ruky a čisté srdcia." Mať nevinné ruky znamená byť bytosťami osvietenými pravdou lásky, ktorá víťazí nad ľahostajnosťou, pochybnosťou, lžou a egoizmom. Okrem toho treba mať nevyhnutne čisté srdcia, srdcia uchvátené Božou krásou...", dodáva Svätý Otec a zakončuje: "Hľadať Ježišovu tvár by malo byť úsilím všetkých kresťanov."

Stefania Consoli

 

Rodiny zjednotené v Španielsku

Prežívali sme veľkú radosť, že nás navštívil Svätý Otec. Prišiel, aby nás pripravil na modlitbové bdenie, ktoré sa uskutočnilo 9. júla 2006 pri príležitosti Svetového dňa rodín vo Valencii, v krásnom meste umenia a vedy.

Španielske rodiny boli pozvané k modlitbe svätého ruženec na veľkom voľnom priestranstve. Bolo nás viac ako milión ľudí, ktorí obetovali svoje životy svätej Panne. Spoločný ruženec mnohých jednoduchých ľudí, ktorí dovoľujú Márii účasť na vlastnom živote, má v sebe veľkú krásu. Je prameňom vynikajúcich milostí, ktoré premieňajú ľudí, mestá i krajiny. Vzdávame vďaky Bohu, že Svätý Otec si svojou návštevou uctil našu krajinu, lebo teraz veľmi potrebuje milosť a premenu. Obyvatelia našej krajiny majú v sebe zárodok Božej lásky, avšak dnes je táto láska veľmi potlačená. Modlíme sa, aby vlna milosti, ktorá sa návštevou Svätého Otca zodvihla, zmenila v Španielsku mnoho sŕdc.

Postupne sa zoznamujeme s novým pápežom, najmä s jeho jasným, hlbokým, optimistickým prejavom. Treba viac ráz čítať to, čo nám povedal o rodine. Nám rodičom pripomenul, že "každá generácia, každé otcovstvo a materstvo, každá rodina majú svoj základ v Bohu, ktorý je Otec, Syn a Duch Svätý." Vďaka tomu sme pochopili posvätnosť nášho poslania, pochopili sme, že rodina je ako malý svätostánok, kde žije Boh prostredníctvom lásky, ktorou sa manželia obdarúvajú a ktorou obdarúvajú aj svoje deti.

Ak sa manželia dávajú Bohom milovať a ak odpovedajú na jeho lásku, kvalita lásky, ktorá sa doma prežíva, rastie, pretože všetci smerujú k tomu, aby sa milovali nie vlastnou, malou ľudskou láskou, ktorá, aj keď je dobrá, je zakaždým obmedzená, ale aby sa milovali Božou láskou, ktorá presahuje našu malosť a robí nás schopných milovať a konať oveľa viac. Svätý Otec nám tiež pripomenul, že "viera nie je len čisto kultúrne dedičstvo, ale nepretržitá činnosť Božej milosti, ktorá nás volá, a je to aj ľudská sloboda, ktorá toto volanie môže prijať alebo neprijať." Viera stojí na zodpovednosti rodičov a kresťanského spoločenstva. Oni majú ukázať svedectvo života v súlade s vierou.

Kaviareň podporuje povolania

Vďaka stretnutiu rodín sme dostali spolu s manželom Oscarom príležitosť organizovať pre mladých ľudí "hľadanie povolania v kaviarni"(nazvali sme ju Café Vocation.com). Pozvali sme mladých do prostredia kaviarne, kde bola živá hudba a bezplatný prístup k internetu a kde sa trochu premýšľalo o vlastnom povolaní, čiže o pláne, ktorý mal Boh o každom z nich v tomto živote. Išlo v podstate o ich budúce šťastie. Neďaleko kaviarne sme pripravili miestnosť, ktorá slúžila ako kaplnka. Tam bola stále vyložená Sviatosť oltárna. Boli sme si istí, že Ježiš vo svojej darovanej láske môže najlepšie osvietiť hladné srdcia tisícok mladých ľudí, ktorí kaviareň navštívia. Počas fungovania kaviarne bolo k dispozícii mnoho kňazov, ktorí spovedali a radili tým, čo si možno prvýkrát kládli otázky o svojom povolaní. Teraz sa musíme modliť, aby našli svoju odpoveď.

Spomínam si na stále plnú kaplnku, na adorácie, na dlhé rady pred spovednicami... Milosť účinkovala. Sadili sa semená a túžba po Bohu sa zobúdzala. Došlo aj k niekoľkým obráteniam, napríklad u hlasového technika. Keď sme sa s ním zoznámili, neurobil na nás dobrý dojem, ale... ani my na neho... (Neskôr nám to vyznal!). Keď sme mu vysvetľovali, že skupiny nemôžu hrať viac ako 20 minút, pretože bolo treba dať priestor svedectvám, a že zvuk by nemal byť pustený priveľmi hlasno, pretože to bola kaviareň, kde sa ľudia rozprávali a mali sa teda aj počuť... myslel si, že prestane s nami spolupracovať. Na to, čo sme od neho žiadali, nebol zvyknutý. No tento muž, ktorý sa vzdialil od Boha, sa po mnohých rokoch vďaka svojej práci v tejto kaviarni k Bohu vrátil. Našiel radosť, lebo si uvedomil, že je milovaný Bohom ako dieťa, ktoré sa práve narodilo. Najdojemnejšie bolo vidieť jeho tvár - spočiatku nervóznu, akoby životom opotrebovanú, koncom týždňa však premenenú, plnú lásky a radosti z Boha. Celá naša práca a námaha so zabezpečením kaviarne stála bezpochyby za to práve pre túto dušu.

Georgina Trias

(prekladateľka Medžugorských ozvien do španielčiny)

 

SPRÁVY Z POŽEHNANEJ ZEME

Festival mladých

 

Jedno telo

Živý spev, ktorý vychádza z radostného srdca a ktorý strháva myseľ aj celé telo k vyjadreniu chvály Boha. Ruženec modlený v mnohých jazykoch, najrozličnejšie modlitby, stovky farieb, tisíce hlasov... Tu v Medžugorí je niečo úplne nové a jedinečné, na čo nie sú "tradiční" pútnici možno zvyknutí. Je to niečo plné života, čo človeka pozýva nezostať sám, ale vstúpiť a byť časťou tohto jedného tela, ktoré nie je ničím iným ako jarou Cirkvi, mystickým Telom Krista.

Toto je festival mladých, udalosť, ktorá sa opakuje už po sedemnásty raz, ale ktorá je zakaždým nová, vždy plná milostí, so stále novou účasťou ľudí, a preto aj so stále novými modlitbami a novým entuziazmom. "Tvoje Slovo je lampou pre moje kroky a svetlom na moju cestu", tak znie názov tohto stretnutia. Prišli sem najrozličnejší ľudia z najvzdialenejších kútov sveta, aby odpovedali na naliehavé pozvanie. Všetci títo mladí ľudia majú v sebe ozajstný výhonok dobra a túžbu po pravde, a preto začínajú so svojím vnútorným hľadaním. Mladí majú schopnosť rozpoznať, čo je skutočné a pravé a prečo sa oplatí všetko zanechať a predať všetko a potom vykročiť a darovať sa.

Spievajú a chvália Boha tu medzi týmito vyprahnutými kopcami a ťažkými kameňmi, klaňajú sa Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti. Hľa, vyvolený ľud pravých kresťanov, tých, čo žijú svoju vieru, tých, čo vedia rozpoznať v tom malom kúsku chleba Spasiteľa a Vykupiteľa ľudstva a čo sú pripravení klaňať sa mu a dať všetko, aby svedčili, že on je Boh, pravý Boh, jediný Boh.

Ježiš je centrom, on je motorom, prameňom a cieľom každej radosti. Mnohí to pochopili a boli pripravení svedčiť o tom a toto obdarilo toto stretnutie niečím, čo ide až za pomíňajúci entuziazmu sveta... Ježiš z nás urobil jedno telo, svoje Telo. Bolo to vidieť už od prvej chvíle, keď sa tu večer 1. augusta prezentovalo jedna po druhej 50 národností a všetci nadšene tlieskali, že môžu reprezentovať svoj národ. Keď sa p. Jean Paul, ktorý bol asi jediný prítomný Libanončan, priblížil k mikrofónu, ozval sa dlhý a búrlivý aplauz, ktorý svedčil o veľkej solidarite, čo sa nezastaví na rovine naivného nacionalizmu či prázdnych politických sporov.

Libanončania tu tento rok chýbali. "Mysleli sme na vás, drahí Libanončania," povedal p. Marijo na začiatku svätej omše. "Pripravili sme pre vás rádiovú frekvenciu a vaša vlajka bola v rade s ostatnými vlajkami... Miesto tejto frekvencie je teraz prázdne, ale existuje iná frekvencia, ktorá vás zasahuje, lebo nepozná hranice. Je to frekvencia modlitby, frekvencia lásky."

Aká to radosť a koľká sila môcť byť na svätej omši pri západe slnka na obrovskom priestranstve plnom ľudí, ktorým nevidieť konca! Každá z týchto svätých omší má obrovskú cenu, je pre mnohých takým vzácnym darom, že mnohí boli ochotní zaplatiť za svoju účasť aj pätnástimi, dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi hodinami cesty. Aká to radosť a aká sila vidieť a cítiť, že všetci navôkol sa zúčastňujú na živej liturgii spásy. Nie sú pasívni, ale dávajú sa pretvárať a premieňať milosťou, dávanou zadarmo, ktorá je nebeským darom Boha, čo prebýva uprostred nás a ukazuje sa v tvári a hlase brata, ktorý stojí vedľa.

Akou veľkou radosťou a silou je prežívať najvnútornejší a najväčší zázrak kresťanského života: Boh zostupuje z neba na oltár, okolo ktorého je zhromaždených 30.000 mladých a potom z oltára zostupuje ešte nižšie k nám, aby nás navštívil: aby sa rozplynul v nás. Nesený v rukách kňazov kráča po štrku medzi lavičkami, ku v pote a únave čakajúcim ľuďom, aby dosiahol každého a osobne ho navštívil, aby mu pomohol v jeho najvnútornejších potrebách a aby sa ho dotkol a premenil.

Zdá sa, akoby modlitba vystupovala z jedného tela, každé stretnutie pohľadov je modlitbou a požehnaním.

"Príď chlieb, ktorý robí svätých. Príď a premeň nás. Príď a prebývaj v nás, príď a premeň nás v teba, príď a urob nás svätými.

Príď teraz k bratovi, čo stojí predo mnou, príď nasýtiť jeho pohľad plný túžby, príď utvrdiť a ochrániť navždy tú nádej, čo žiari z jeho tváre... Príď k tejto mojej sestre, príď a prebývaj v nej. Príď k tomuto môjmu priateľovi, príď, aby ťa mohol priniesť tam, kam sa vráti. Príď a prijmi obetu môjho života..."

Cítiť úžas, vďaku a znova a znova radosť, ktorá vybuchuje v piesni, ktorá chváli Otca, šťastného, že môže byť takto v jednoduchosti medzi svojimi milovanými stvoreniami.

Koľká radosť a sila... áno, lebo radosť je sila. Je to životná sila, ktorá sa musí odovzdávať, je to odvaha pre budúcnosť, je to zvesť, ktorá rozptýli pochybnosti a zvíťazí nad ťažobou strachu a ľahostajnosti.

Zotrvávam na svätej omši, pretože je určite najprecítenejším a najdôležitejším momentom každého dňa, aj keď si to možno nie každý uvedomoval. Myslím si, že až v nebi úplne pochopíme cenu každej spoločnej modlitby a obety okolo eucharistickej obety na oltári. Až v nebi sa dozvieme, aké obrovské duchovné "skutočnosti" sa tu dávajú do pohybu a uzdravujú sa.

Mladí sa vrátia domov, každý do svojej vlastnej reality. Rozptýlia sa, ale aj tak zostanú spojení v modlitbe, zostanú duchovnou silou a podporou jedného pre druhého. Každý jeden z nich bude čeliť každodenným ťažkostiam a bude sa stretávať s mnohými inými mladými, ktorí ešte nepoznajú alebo ktorí neprijímajú tohto Boha, tak pokorného a týkajúceho sa samotnej podstaty. Každý má túžbu a istotu, že môže byť Máriiným synom a svedkom v dnešnej dobe. *

F. C.

 

Ich svedectvá odzrkadľujú toto všetko:

Zuzana, 25-ročná:

V Medžugorí som už po tretí raz. Prvýkrát som tu bola s priateľmi. Bola to nádherná skúsenosť a ja som objavila novú dimenziu viery. Myslím si, že keby sväté omše v našich farnostiach sprevádzali spevy tak ako tu, a keby mali rovnaký stupeň entuziazmu tak ako tu, ľudia by prežívali svätú omšu omnoho lepším spôsobom.

Tento rok som neprišla so skupinou pútnikov, prišla som sama a prežívam to tu na oveľa intímnejšej úrovni. Vďaka tomu, že som tu, zobúdza sa vo mne túžba viac vedieť a viac hľadať, ísť do hĺbky a nachádzať odpovede na svoj život, o ktorých viem, že mi ich môže dať iba Boh.

Christofer, 20-ročný:

V Medžugorí som už šiesty raz. Prísť sem znamená odísť od sveta a dostať duchovnú obnovu. Zakaždým keď sa vrátim domov, vydrží mi na tvári úsmev ešte jeden mesiac... Medžugorie je teda niečo, čo zanecháva svoje znamenie.

Každý rok tu zažívam novú skúsenosť. Je to niečo, čo v človeku vyvolá túžbu sa sem znovu vrátiť. Myslím si, že nikde nenachádzam toľko zábavy, ako jej mám tu. Je veľmi povzbudzujúce vidieť toľkých mladých ľudí v mojom veku takto pospolu svedčiť, že sa Panna Mária zjavuje, a vidieť ich radovať sa z jej skutočnej prítomnosti, ktorá sa dotýka srdca. Toto je Medžugorie.

Anna Delia, 23-ročná:

Tento festival mi rozhodne pomohol prekonať môj pocit samoty. Nikdy som sa necítila dobre v dave na koncertoch, práve davy vo mne vyvolávajú pocit samoty. Tu to ale tak nebolo! Stretla som tu ľudí, ktorí mi dali veľmi veľa.

Tak ako každý veriaci aj ja som vedela, že máme pracovať, aby sme budovali na tejto zemi dobro. A tu som videla tých, čo sa pre toto dobro rozhodli, a cítila som sa byť povolaná priniesť svoj diel. Konečne som pochopila, že je to možné.

Rada fotografujem, ale tu moja záľuba získala ďalší význam. Všimla som si a pochopila, aká je krásna ľudská bytosť, a to vo všetkých jej mnohorakých výrazoch - v radosti, v zamyslení, a dokonca aj v smútku. Všimla som si zvláštnu sladkosť skrývajúcu sa v ľuďoch, ktorú som nikdy predtým nevidela na žiadnom inom mieste. Človek si ani nepomyslel, že chlapci a dievčatá ako "títo" môžu vôbec existovať. Obávam sa iba toho, že doma nebudem sa vedieť modliť tak, ako som sa modlila tu.

Giacomo, 16-ročný:

O tomto mieste som nič nevedel a keď som čítal posolstvá Panny Márie, neveril som im. Zdali sa mi všetky rovnaké, preto som do Medžugoria prišiel bez akýchkoľvek očakávaní. Našiel som tu však niečo fantastické. Dnes je na západe modlitba takmer zločinom. Ale tu pociťujem túžbu modliť sa a keď sa pomodlím päť desiatkov ruženca spolu s ostatnými, zakaždým cítim, že sa chcem modliť viac a sám. Zdá sa mi, že tu som skutočne sám sebou a že vstupujem do spoločenstva s ostatnými. Je to ako by som vyzliekol svoje ťažké brnenie a bol naozaj slobodný. A veci dostávajú svoj význam.

Toto všetko človeka zasahuje, aby po svojom návrate do Talianska mohol čeliť životu novým spôsobom, vediac, že všetko, čo urobí, nekončí samo v sebe, ale môže mať duchovný význam. Aby som mohol iným hovoriť o tomto mieste, nestačí len navštíviť vizionárov, poznať posolstvá alebo počuť svedectvá. Tu je určitá atmosféra, niečo, čo ide až poza človeka a čo zahŕňa celé jeho ja. Nedá sa to ani vysvetliť. Okrem toho neexistuje nič celistvejšie ako pochopenie viery.

Určite sa sem vrátim a pokúsim sa priviesť so sebou ďalších, lebo o toto všetko sa nedá iba jednoducho podeliť slovami. Áno, dúfam, že oboznámim iných o tomto mieste, ale najmä tých, čo sa mi vysmievali, keď som povedal, že idem do Medžugoria. Rád by som tých ľudí vytiahol z toho, čo nazývajú životom, ale v skutočnosti je to len živorenie. Som vďačný Márii za to, že ma sem priviedla teraz, keď mám 16 rokov.

Otec William, 27-ročný:

Stretnutie mladých v Medžugorí je zakaždým intenzívnym momentom vnútorného života aj pre nás kňazov. Potrebujeme sa vrátiť k podstate, to znamená k Ježišovi v Eucharistii a k Slovu. Mali by sme to robiť vždy, ale príležitosti, ktoré sa ponúkajú tuná, sú vždy výnimočné. Panna Mária tu volá aj mladých ľudí k podstate, aby si vybudovali život podľa Božieho srdca a evanjelia.

Aby sa totiž zrodila civilizácia lásky, mladí ľudia potrebujú vidieť, že existujú osoby, ktoré ju chcú. Odpoveď dnešného sveta však oslabuje tento entuziazmus a odrádza ľudí od aktivity. Zažiť živú Cirkev je niečo, čo povzbudzuje našu vieru. Tento typ povzbudenia je schopný zobudiť medzi mladými ľuďmi prekvapujúce zdroje entuziazmu a veľkodušnosti. Aj naše motto, ktoré sme vybrali pre našu malú skupinu počas tejto púte, je presne také: "Pokiaľ je tu Kristus, je tu nádej."

Alex, 20-ročný:

V Medžugorí som prvý raz. Ak by som mal povedať, prečo som sem prišiel, tak si myslím, že by to bolo: nájsť pravdu. Minulý rok som bol v Kolíne a zdá sa mi, že tunajšia atmosféra je podobná, ale je tu viac spirituality. Môže sa povedať, že je to požehnaná zem. Najviac sa mi tu páčila nočná adorácia. Nenachádzam priliehavé slová, aby som vyjadril, čo som na nej cítil. Do kostola som sa dostal, keď sa už stmievalo. Bol som unavený a ospalý, ale potom som sa začal modliť a niečo som pocítil vo svojom vnútri, a únava ma okamžite opustila. Bola to nádherná skúsenosť.

Francesca, 21-ročná:

Keď som bola v Medžugorí prvýkrát, bolo to za odmenu v literárnej súťaži. Teraz som tu štvrtýkrát.. Tento raz som tu prežívala svätú spoveď úplne inak ako predtým. Bolo to najmä vďaka príprave, ktorú nám dal náš pán farár. Pochopila som, čo to znamená, keď sa človek na túto sviatosť dobre pripraví. Dúfam, že skupina, ktorá sa na tejto púti sformovala, sa bude ďalej stretávať, aby sa z nej vytvorilo spoločenstvo modlitby. Už sa dohovárame, kedy znovu prídeme a chceme so sebou priviesť ďalších nových ľudí.

A:

Barbara, Stefania, Carla: Počas týchto dní sme tu mohli cítiť, že je Kristovo slovo skutočne prítomné v hĺbkach našich sŕdc a že je to slovo jedinečné, ktoré je istotou pre naše životy. Spolu s tisíckami mladých ľudí sme kontemplovali Máriinu tvár, tvár tej, ktorá nás tesne drží vo svojom milujúcom náručí a volá nás svojimi deťmi.

Alex: Medžugorie je schopné dotknúť sa srdca každého, kto navštívi túto požehnanú zem. Máriin a Ježišov hlas je tu hlasnejší a jasnejší. Každý tu dostane niečo vzácne, čo si odnesie vo svojom srdci a čo prenesie na druhých, aby si to uchovali a rozmnožili vo svojich životoch.

Otec Vicenzo: Vrátiť sa do Medžugoria, k zdroju môjho kňazského povolania, znamená znovu padnúť do náručia Márie, Kráľovnej pokoja, ktorá sa stará o skutočné potreby svojich detí. Byť tu medzi toľkými mladými ľuďmi, ktorí túžia po opravdivom živote, po pravde a zdravých vyhliadkach do budúcnosti, pomáha znovu objaviť to, že iba Boh môže naplniť ľudské očakávania. Mladí ľudia sú nádejou a budúcnosťou a tu môžete vidieť, ako sú ich srdcia dotknuté prehojnou radosťou, pretože je Cirkev povolaná byť dobrom sveta. Je fascinujúce aj nákazlivé vidieť, že toľko mladých odpovedá svojou radosťou. Ich svedectvo nám pripomína Máriino "áno" Božej vôli.

Silvia: Vďaka tejto púti som objavila cenu modlitby, najmä tej, ktorú Mária nazýva modlitbou srdcom a čo znamená jednoducho a úprimne sa rozprávať s Máriou a Ježišom, a tak byť schopným ponúknuť s radosťou všetky malé gestá svojho každodenného života, ktoré zároveň oplýva toľkou milosťou, ktorú často nie sme schopní vidieť. Vďaka ti, Mária!!

 

Posolstvo Ivanovi z 8. septembra 2006:

"Drahé deti, v týchto rokoch, čo som bola s vami, som zasiala semeno. Túžim, deti moje, aby ste rástli z tohto semena, aby ste sa stali mojimi kvetmi. Buďte mojimi kvetmi, rozširujte posolstvá, modlite sa za pokoj, modlite sa spolu so svojou Matkou za pokoj. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie."

 

 

Rozhovor s pátrom Ljubom

Hovoríme o festivale...

Alex Borlini

Páter Ljubo, povedzte nám, ako sa zrodil festival mladých a aký bol jeho cieľ?

Tento festival sa zrodil pred sedemnástimi rokmi, keď p. Slavko začal pracovať so skupinou mladých, aby im pomohol pochopiť Medžugorie a vďaka tomu aby mohla rásť spiritualita vyjadrená piesňami a osobnými svedectvami. Ja som tu vtedy nebol, preto vám neviem viac o začiatkoch povedať. Určite však išlo o skupinu mladých ľudí, ktorých sa dotklo Medžugorie, prítomnosť Panny Márie a posolstvá. Festival potom pomaly rástol.

Akým spôsobom ste festival propagovali?

Publicita festivalu je spontánna. Je to zázrak, že sem mladí ľudia prichádzajú, pretože nerobíme nijakú propagandu. Mladý človek, ktorý sa zúčastní na festivale, povie o ňom inému mladému a tak sa ich počet zväčšuje. Nerobíme žiadnu publicitu, ani v televízii ani v rádiu.

Ako sa festival v priebehu týchto sedemnástich rokov vyvíjal?

Počet mladých sa očividne zvýšil. Forma zostala viac menej rovnaká. Na prvom festivale bola asi stovka mladých zo štyroch alebo piatich národov. Na dnešnom festivale je zaregistrovaných 42 rozličných národov a počet mladých sa zvýšil asi o 30.000. K nim musíme pripočítať ešte tých mladých, čo nie sú registrovaní a ktorí prišli predovšetkým kvôli svätej omši, lebo tá je ústredným bodom dňa.

Je tu možnosť vyspovedať sa najmenej v devätnástich jazykoch a svätá omša sa prekladá do pätnástich jazykov.

Stretávate sa s nejakými problémami?

Aj organizácia festivalu je takpovediac spontánna. Je to zázrak. Festival sa koná už niekoľko rokov a mnohé veci sme sa už naučili robiť. Pomáha nám aj komunita Cenacolo, ktorá má svoj deň svedectiev, ale predovšetkým má svoj recitál podľa evanjelia. Ten chlapci pripravujú každé dva roky. Potom tu máme rozličné konkrétne svedectvá o obráteniach, čo sa stali v Medžugorí, alebo svedectvá o vlastnom kresťanskom živote, o ktoré sa s nami delia rehoľné sestry, laici, kňazi a mladí ľudia.

Čo podľa vás hľadajú mladí ľudia, ktorí prichádzajú na festival?

Chcú sa dať viesť, chcú sa odovzdať Panne Márii a samozrejme aj Ježišovi, aby ich viedli. To je podľa mňa zázrak. Ja sa cítim byť len služobníkom Božích diel. Je to Panna Mária, ktorá organizuje festival, a pritom si poslúži aj nami.

Čo by ste chceli povedať tým, ktorí sem zatiaľ neprišli?

Chcem im povedať, aby prišli, aby prišli aspoň zo zvedavosti. A aby videli. Je veľa takých, ktorí prišli len zo zvedavosti, aj to bolo dobrým začiatočným motívom. Neskôr sa to môže zmeniť na niečo hlbšie, vážnejšie, na to, čo je vo vnútri duše. Žiaľ, existuje aj veľa predsudkov o Medžugorí. Spôsobuje to neznalosť veci aj to, že sa o mnohých veciach hovorí pomýleným spôsobom.

Okrem veľkého daru, ktorý Mária každý deň tu v Medžugorí dáva, viete o nejakých mimoriadnych znameniach, zázrakoch?

V prvých mesiacoch na začiatku zjavení bolo veľa mimoriadne viditeľných znamení, pretože vizionári žiadali Pannu Máriu, aby urobila niečo, kvôli čomu by ľudia mohli ľahšie veriť tomu, čo im hovorili. Ako kňaz som v spovednici svedkom zázrakov, ktoré sa očami nevidia. Sú to príbehy ľudí, ktorí sa tu spovedajú, a to sú zázraky, ktoré sa nedajú dokumentovať. Sú však zdokumentované v ich srdciach.

Môžete nám niečo povedať niečo o vašom živote?

Narodil som sa v roku 1969 a po prvýkrát som prišiel do Medžugoria v roku 1983 ako pútnik. Je to zásluha Panny Márie, že som sa stal bratom františkánom. Ja nie som vizionár. Nevidel som Pannu Máriu. Ale Pannu Máriu možno "vidieť" aj lepším spôsobom ako ju vidia vizionári. Vizionári ju vidia očami, ale v modlitbe sa s ňou možno stretnúť hlbšie. Mnohí pútnici sa mýlia, keď čakajú od vizionárov to, čo im oni dať nemôžu. Nie sú to vizionári, ktorí môžu stlačiť gombík. Sú jednoduchými svedkami toho, čo cítili a počuli vo svojej jednoduchosti a vo svojej prirodzenosti.

Verili ste vždy v zjavenia?

Vo svojich štrnástich rokoch som prišiel sem do Medžugoria ako pútnik so svojou mamou. Prešli sme pešo 50 km. Takým istým spôsobom, pomaly, pomaličky vzrastala aj moja viera - neveril som "okamžite". Pútnikom nehovorím, že sa obrátili, ale že sa zobudili. Potom nasleduje celá cesta, celý život, v ktorom sa rastie a obracia. Dôležité je byť bdelými, a nie zaspatými či v duchovnej kóme.

Čo by ste povedali kňazom, ktorí sú ešte skeptickí?

Nebudem sa namáhať, aby som niekoho presviedčal.

Čo im odporúčate?

Aby prišli a videli, aspoň zo zvedavosti. Najprv musia presvedčiť samých seba. Nie je potrebné veriť v Medžugorie. Je potrebné veriť v evanjelium. Medžugorie je evanjelium. Panna Mária tu nepovedala nič nového. Nepridala nič nového k evanjeliu. Všetky jej posolstvá sú evanjeliom, ale vyrozprávané jednoduchým spôsobom, materským jazykom. Stále hovorím, že Medžugorie nie je cieľom. Medžugorie je len prostriedkom, ktorý nám Boh dáva. K Bohu sa dá priblížiť aj bez Medžugoria. Ale pýtam sa seba: Prečo neprijať všetky možnosti, ktoré nám Boh dáva? Ja vidím Medžugorie nie ako nejaký fenomén, ako niečo senzačné, ale ako osobu, ktorá sa volá Panna Mária. Panna Mária sa nedá spoznať tak, že sa o nej diskutuje, ale iba na kolenách, v pokore, konaním toho, čo nám hovorí.

Aj ja stretávam niektorých kňazov a narážam si hlavu: vidím v ich vnútri múr. Aby sme Medžugorie pochopili, na to je potrebná milosť. Pre mňa nie je Medžugorie problémom, ale tajomstvom. Všetky Božie diela sú tajomstvom. A toto tajomstvo provokuje kňazov aj Cirkev. Ako bol Ježiš uhoľným kameňom, tak sa nám aj dnes Medžugorie javí ako kameň. Byť proti Medžugoriu je pre mňa znakom duchovnej smrti. Byť neutrálnym je čestné. Nepoznať skutočnosť, a byť proti, je neprijateľné. Byť ticho, keď neviem, to je čestné.

Aká je situácia z hľadiska kanonického pohľadu Svätej stolice?

Ján Pavol II. sa veľa ráz (povedal to aj mnohým biskupom) vyjadril, že je za Medžugorie. Ale aj Svätý Otec musel rešpektovať Cirkev a jej štruktúru. Kým budú trvať zjavenia, Cirkev sa iste nevyjadrí. Cirkev robí dobre, že sa nevyjadruje - pretože hovorí aj tichom. Ak by tu bolo niečo heretické, čudné, čo od evanjelia odvádza, Cirkev by sa iste k tomu vyjadrila. Vyjadrila sa v mnohých prípadoch, pri mnohých javoch, ktoré boli zvláštne.

Cirkev je opatrná a robí dobre, aj keď ostáva mlčať. Vyjadrí sa, keď sa zjavenia skončia. Som o tom presvedčený, že sa to stane. Či budem živý alebo nie, to nie je dôležité. Cirkev vyhlasuje človeka za svätého po smrti, ale on alebo ona boli svätým aj pred vyhlásením. Nepovažujem za naliehavé, aby Vatikán vydal dekrét, ale naliehavé je moje obrátenie. Toto je dôležité. *

 

Pápež Benedikt XVI. v homílii na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v Castel Gandolfe označil Máriu za "vzor a oporu pre každého veriaceho" a povedal:

"Ona povzbudzuje ľudí v mimoriadnych ťažkostiach, ako aj pri nevyhnutných každodennýchproblémoch, aby nestrácali dôveru."

Homíliu zakončil slovami: "Mária, Kráľovná pokoja, prosíme ťa dnes o víťazstvo pokoja."

(kath.net/RV)

 

Mirjana mladým: Gospa s vami počíta!

Je pre mňa veľkou cťou stáť tu dnes pred vami mladými. Tak veľmi by som chcela nájsť správne slová, aby som vám povedala, ako veľmi vás Matka Mária miluje! Každého 2.dňa v mesiaci mávam zjavenia Panny Márie. Modlím sa s ňou za tých, ktorí ešte nepoznajú Božiu lásku. Mária nás žiada - najmä vás mladých, ktorí ste budúcnosťou tohto sveta - aby sme dali na prvé miesto modlitbu za osoby, ktoré pre svoju neveru (alebo neznalosť) spôsobili mnoho negatívnych udalostí vo svete. Panna Mária nás žiada, aby sme ich milovali a nesúdili, žiada, aby sme sa za ne modlili a ukázali im príklad. Modlitbou za nich sa modlíme aj za seba, za našu budúcnosť a za budúcnosť našich detí.

Mnohí pútnici si tu v Medžugorí myslia, že my vizionári sme privilegovaní a že Boh viac počúva naše modlitby. Nie je nič pomýlenejšie ako toto! Pre Máriu, ktorá je Matkou, neexistujú privilegované deti... Všetci sme jednoducho jej deťmi, ktorým Mária dáva rozličné poslania: my vizionári, máme odovzdávať posolstvá a vy ako Gospini apoštoli máte niesť tieto posolstvá do sveta. Panna Mária v posolstve z 2. januára tohto roka povedala: "Drahé deti, ja som si vás pozvala. Otvorte svoje srdcia, dovoľte, aby som vstúpila, aby som z vás mohla urobiť svojich apoštolov." Znamená to, že všetci máme pred našou Matkou rovnakú dôležitosť.

Keď sa pozerám na vás, mladí ľudia, srdce mám naplnené radosťou. Vidím chorvátske, talianske, rakúske, slovinské zástavy... Je to úžasné, ale myslím si, že všetci sme tu zjednotení pod jedinou zástavou - zástavou Matky. Prišli sme za ňou so svojimi bolesťami, smútkami, túžbami alebo jednoducho s vďakami.

Porozprávam vám jednu príhodu, ktorá ukazuje, čo pre mňa znamená Medžugorie. Jedného dňa som išla na vrch Križevac a vy viete, ako je ťažké naň vystúpiť. Predo mnou bola malá skupinka Talianov a šesť mladých nieslo na nosidlách nevládneho mládenca. Šla som za nimi a videla som, s akou radosťou to robili. Po niekoľkých minútach prišla americká skupina a namiesto mnohých slov povedali iba "výmena!" a potom vzali toho mladého Taliana a niesli ho na svojich pleciach. Po nejakom čase prišli Nemci a aj oni bez mnohých slov vzali toho mladého človeka a niesli ho. Chcela by som to zhrnúť: Ten mladý človek sa dostal pod kríž na vrch Križevac nesený rukami celého sveta! To je to, čo od nás Matka očakáva: Chce, aby boli naše ruky spojené.

Red.

 

Posolstvo Mirjane z 2. augusta 2006

"Drahé deti! V tejto nepokojnej dobe prichádzam k vám, aby som vám ukázala cestu k pokoju. Milujem vás nesmiernou láskou a chcem, aby ste sa i vy milovali navzájom a aby ste vo všetkých videli môjho Syna - nesmiernu Lásku. Cesta k pokoju vedie iba, iba prostredníctvom lásky. Dajte mi ruku, vašej Matke, a dovoľte, aby som vás viedla. Ja som Kráľovná pokoja. Ďakujem vám."

 

Vickin úsmev

Francesco Cavagna

Dobre si pamätám, ako som prvýkrát prišiel do Medžugoria. Bolo to v máji 1997, mal som štrnásť rokov. Odvtedy dostal môj život veľký spád a má presne určený smer. Áno, hovorím o smere, pretože od toho momentu sa začala postupne odvíjať cesta, na ktorej som musel dať v rozličných chvíľach Bohu svoju odpoveď, obnovujúc mu v slobode svoje áno.

Bol som chlapcom, keď som prišiel do tejto zasľúbenej zeme, nemal som nijaké mimoriadne očakávania a nijaké predsudky. Keď sa obzriem dozadu, myslím si, že som bol jednoducho vedený ňou, Pannou Máriou. Ona ma vzala za ruku ako dieťa a viedla ma smerom k Bohu - Láske, k tomu, o ktorom som počul rozprávať a ktorý si ma potom zakrátko získal.

K najsilnejším zážitkom tu v Medžugorí patril ten, ktorý sa ma najviac vnútorne dotkol, bolo stretnutie s jednou zo šiestich vizionárov. Spomínam si na ten deň, akoby to bolo včera, dobre si spomínam na Vickin úsmev. Vo Vickinom výraze bolo niečo hlboko autentické, niečo, čo ma priťahovalo bez toho, aby som vedel prečo a čo vo mne prebúdzalo. Bolo to čosi nepoznané.

Mnohí pútnici aj dnes zažívajú túto istú skúsenosť. Opakovaním toho istého jednoduchého príhovoru, dokáže Vicka vyjadriť neznámu radosť, ktorá ide až za ľudskú radosť, pričom jasne odhaľuje nebeskú skutočnosť. Spomínam si, ako sa po skončení jej príhovoru k nej všetci tlačili, aby ju pozdravili a aby jej podali svoju ruku. Držal som sa chvíľu v úzadí, ale potom ma čosi ťahalo, aby som nasledoval dav ľudí: Vicka sa pri podávaní ruky na každého usmievala, a keď som prišiel na rad ja, pozrela sa mi do očí s veľkou láskou, darovala mi svoj úsmev a pozdravila ma zvláštnym spôsobom, hoci som, pravdu povediac, neurobil nič mimoriadne... Toto ma presvedčuje o jedinečnosti Božej lásky. Boh, ktorý napriek tomu, že vidí celý svet a miluje každú dušu ním stvorenú, dáva sa zvláštnym spôsobom sám, celý a úplný každému človeku, a to tak, akoby bol jediným na zemi.

Zázrak nazývaný láska

Každý z nás túži po tom, aby bol v očiach niekoho jedinečným a mimoriadnym, pretože Boh vtlačil hlboko do našich sŕdc túžbu, potrebu, byť milovaný. Duša sa začína obracať vtedy, keď sa zriekne vyhľadávania pozornosti ľudí pre seba, keď sa otvorí tej zvláštnej láske, ktorú má Boh pre každého z nás a vyberie si Najvyššie Dobro: "Môj Boh a moje všetko."

Nie je snáď toto najväčším zázrakom Medžugoria? Už 25 rokov, napriek tomu, že sa veľa vecí zmenilo, tento zázrak pokračuje, opakuje sa jedinečný a vzácny zázrak - ľudia objavujú, že sú milovaní Bohom a rozhodujú sa veriť a nasledovať ukrižovanú lásku Trojjediného Boha.

Túto lásku môžeme objaviť práve vtedy, keď ju vidíme vtelenú vo svojich blížnych, v osobách, ktoré ju vedia zadarmo odovzdávať prostredníctvom svojho života. Toto sú praví apoštoli, autentickí svedkovia, ktorých Panna Mária pre tieto časy volá. Všetci sme pozvaní, aby sme sa stali nositeľmi milosti, Mária volá každého z nás bez rozdielu. Je to prirodzený pohyb, pravidlo vpísané do každého z nás, ktoré keď objavíme, naplnení láskou môžeme (a musíme) túto lásku v pravom čase odovzdávať ďalej.

Úsmev svedkov

Keď sa pozriem na prežité v týchto rokoch, môžem konštatovať, že každá osoba, ktorá sa úplne odovzdala Bohu, nevyhnutne nesie v sebe pravú radosť, ktorá sa musí odovzdávať. Rovnako treba odovzdať aj vnútorný úsmev, ktorý sa navonok odráža v rozličných podobách a odtieňoch. Je to úsmev toho, kto zakúsil lásku Boha a vie každým dňom žiť pre neho. Je to úsmev toho, kto žije v úplnej odovzdanosti a v úplnej dôvere v toho, kto chce len naše pravé dobro. Nehovorím o povrchnom úsmeve, ale o úsmeve, čo sa vie stretnúť s utrpením a čo dáva nádej, ktorá nie je útekom od bolesti, ale jej ide oproti a stáva sa jej súčasťou, keďže vie, že je len prostriedkom a pominie.

Je to úsmev, ktorý svieti na tvári toho, kto prechádzajúc utrpením, krížom a smrťou, mal živú skúsenosť so Zmŕtvychvstalým, a preto cíti, že má radostnú zvesť pre každého brata, ktorého stretne. Je to pokorný úsmev, ktorý nič nečaká pre seba, a preto je slobodný v dávaní a darovaní sa nepodmienečným spôsobom. Je to úsmev toho, kto každým dňom zakusuje, že je väčšou radosťou dávať ako prijímať, úsmev toho, kto sa zriekol seba samého a žije pre Boha a pre Boha v blížnom. Je to úsmev, ktorý sa nezakladá na žiadnej materiálnej radosti a ktorý nie je viazaný na emócie, ale je pevný, pretože pochádza z vnútornej atmosféry srdca, čo sa cíti byť milované, pretože je podobne "ako dom na skale" založený na nezaniknuteľnej láske a večnosti.

Nositelia radosti

Tento úsmev v srdci som si zachoval aj po návrate z Medžugoria. Sprevádzal ma pri návrate do školských lavíc, pri ponorení sa do každodenného života. Bola však vo mne už nová túžba, ktorá nechcela prijať skutočnosť, že môj život pôjde tak ako predtým. Plnosť radosti a pravého života, ktorý som objavil, sa museli darovať, museli sa dávať ďalej. Cítil som silu na to, aby som premenil v lásku predovšetkým svoje myslenie a svoj pohľad na veci a potom aj pohľad na každú osobu alebo situáciu, s ktorou som sa stretol.

Som si istý, že tento úsmev by mal svietiť v každom opravdivom svedkovi Boha. Som presvedčený, že každá duša, aj tá menej citlivá, je schopná rozpoznať autentickosť tohto úsmevu.

Tento úsmev som našiel na tvári bratov a sestier z komunity, do ktorej ma pozval Pán ("Kráľovná pokoja, úplne tvoji.."). Sľúbil som, že tento úsmev nechám na svojej tvári stále svietiť, pretože ho považujem za integrálnu súčasť svojho povolania. Tento úsmev chcem darovať svetu, každej duši, každej osobe, každej situácii, aby som bez pretvárky ohlasoval: "Pán ťa miluje!... Nechaj sa milovať". *

 

 

Prekladatelia Medžugorských ozvien v Medžugorí

Zjednotení v obetovaní sa

Už piatykrát sa stretli prekladatelia a spolupracovníci Medžugorských ozvien z rozličných krajín v Medžugorí v dome "Kráľovnej pokoja", aby sa posilnili v duchovnej jednote a aby sa podelili so svojimi skúsenosťami spojenými so službou v našom časopise.

Pochádzame zo šestnástich rozličných krajín a cítime, že sme priťahovaní zvláštnou milosťou, ktorá nás zavolala a v posledných dňoch augusta prijala. Je to milosť spojená s jubileom: 25 rokov Panny Márie v Medžugorí. Je to mocná milosť, prenikajúca a premieňajúca, ktorá človeku nedovolí, aby odišiel taký, aký prišiel. Je to milosť, ktorá osvecuje ľudské hĺbky a ukazuje mu to, čo nie je pravdou, čo je kompromisom s duchom sveta a s jeho egoizmom. Je to milosť, ktorá človeka provokuje a nabáda zmeniť smer, vyzýva ho vyrovnať svoje kroky, aby viedli k tomu podstatnému: k stretnutiu s Ježišom, vtelenou Láskou, nepoškvrneným Baránkom, živým Slovom Otca. K tomuto cieľu nás vedie každý deň Mária. Aj pri tejto príležitosti použila pastorálnu skúsenosť p. Tomislava Vlašiča, aby pomohla účastníkom stretnutia uskutočniť nové kroky na ceste. Je to cesta, na ktorú sme už nastúpili, ale tentokrát bolo naše rozhodnutie prejsť spoločne po nej ešte silnejšie a sľubnejšie. My z rodiny Medžugorských ozvien, sa cítime byť povolaní ponúknuť svoj život Ježišovi cez Máriu za spásu sveta. Pochopili sme, že len vďaka nášmu zjednoteniu sa v obete, môže byť náš časopis autentickým a čistým spôsobom kanálom Máriiných myšlienok bez usmerňovania a bez manipulovania. Len ak sa necháme "vyzliecť" zo svojho ja, aby sme nechali pôsobiť Boha, budeme schopní prenášať jeho lásku priamym spôsobom, bez sprostredkovania a bez nejakých bočných záujmov.

Pri modlitbách, spevoch a rozhovoroch aj pri spoločnom slávení Eucharistie sme sa cítili byť "jedným srdcom a jednou dušou" napriek veľkým kultúrnym a jazykovým rozdielom. Pochopili sme, že len ak sa bez podmienok otvoríme akcii Boha v nás, môže on v nás zrúcať naše vnútorné a vonkajšie prekážky a urobiť z nás živú Cirkev, bijúce srdce jedného Tela.

Týmto pokrmom chceme živiť Medžugorské ozveny: nie peknými slovami, čo sa rodia z teórie, ale múdrosťou, rodiacou sa z úplného darovania sa Márii, ktorá nás tu z Medžugoria neustále volá.

Pozýva nás, aby sme boli kvasom v našich krajinách a nie neforemnou masou bez podstaty. Pozýva nás, aby sme sa stali zrnkom schopným "odumrieť" v zemi, z ktorej pochádzame, a aby sme priniesli ovocie v pravý čas, podľa zámerov Otca. Nie je našou vecou poznať ich, my sa musíme len darovať a zostať spojení v srdci Panny: musíme byť bratmi a sestrami schopnými milovať sa trojičnou láskou, tou láskou ktorá neustále vyteká a nikdy sa nevyčerpá, tou láskou, ktorá plodí a obnovuje bez únavy, láskou, ktorá očisťuje, pozdvihuje a uvádza do vzkrieseného života. Aby sme boli bratmi a sestrami schopnými dať život jeden za druhého, a aby sme podržali tých, ktorí od Medžugorských ozvien niečo očakávajú.

Je to dlhá cesta, úzka, ale zároveň pekná, pretože vedie do srdca trojičného tajomstva, je veľkonočným prechodom, ktorý sa uskutočňuje každý deň s plným vedomím ustavičného vstupovania do slobody, čo sa rodí zo smrti seba samého.

Budeme ňou prechádzať my z Medžugorských ozvien, ale chceme ju vysvetľovať vám, ktorí nás čítate. A tak odteraz v každom čísle budeme publikovať článok, v ktorom vysvetlíme základy tohto povolania, a postupne sa pokúsime ukázať cestu pre toho, kto sa bude cítiť byť pozvaným, aby na ňu nastúpil.

Nech Panna Mária požehnáva tento nový rok aktivity všetkých spolupracovníkov a všetko nové, čo sa zrodí. Amen.

Stefania Consoli

 

 

Panna Mária pozýva svoje deti k úplnému darovaniu sa

Po prvýkrát sme sa mohli zúčastniť stretnutí v komunite Kráľovnej pokoja aj my, čo spolupracujeme pri distribúcii maďarských Medžugorských ozvien. Tentokrát už po piaty raz sa stretli predstavitelia rozličných národov, aby si spoločne prehĺbili poslanie v Medžugorských ozvenách. V Maďarsku sa vždy 13. dňa v mesiaci modlíme pred Najsvätejšou sviatosťou vo farnosti "Svätej rodiny" v Budapešti, aby Medžugorské ozveny stále viac vysielali svojim čitateľom milosti Medžugoria. Na konci adorácie sa distribuuje 3.000 exemplárov časopisu medzi našich bratov a sestry.

Na tomto stretnutí sme pochopili, že Medžugorské ozveny sú bratstvom, ktoré spája rozhodnutie - zhodne prijaté - odpovedať na pozvanie vstúpiť do Božej lásky a to je zmyslom nášho života.

Túto cestu chceme ohlasovať našim maďarským bratom. Podstatou tohto povolania je úplné darovanie svojho života. V bratstve žijeme medzi sebou zdieľanie Božej lásky. Toto je však možné len vtedy, ak sa odovzdáme Panne Márii skutočne a úplne.

S vďakou spomíname na dni, ktoré nás posilnili v našom poslaní. S pomocou nebeskej Matky sa chceme stať ľuďmi pripravenými slúžiť v bratskej jednote medzi maďarským ľudom.

Aniko a Kinga

 

Jeden môj postreh

Ten, kto príde do Medžugoria, zvláštnym spôsobom cíti prítomnosť Panny Márie. V tomto roku som to na medzinárodnom stretnutí, ktoré sa konalo v dome Kráľovnej pokoja, pociťoval takto: videl som to na tvárach bratov a v ich spôsobe konania. V obsahu ich rozprávania som pozoroval niečo nové, nežnosť, jednoduchosť, radosť, ľahkosť, ľahký vánok. Zdá sa mi, akoby som v tom videl niektoré vlastnosti Márie. Možno ich rozdala deťom, ktoré sa tu zhromaždili a zjednotili v spoločnom úmysle stretnúť sa s ňou.

Pietro Squassabia

 

Nedosiahnuteľný vrchol

Tak ako pri každoročných stretnutiach redakcie Medžugorských ozvien s ich prekladateľmi a inými spolupracovníkmi v Medžugorí, aj teraz bola na programe krížová cesta na vrch Križevac. Už pri odchode z domu Kráľovnej pokoja som vedela, že tento výstup už nie je pre mňa, pretože som telesne slabá a mám problémy s chrbticou. Chcela som preto odprevadiť svojich priateľov k úpätiu vrchu a modliť sa s nimi pred ich výstupom, prípadne vystúpiť na miesto prvého zastavenia, podporovaná pevnou palicou. No a keby sa mi podarilo dostať sa až k druhému zastaveniu, mohla by som sa zúčastniť na meditáci o Ježišovi, pri ktorej pri ktorej si berú účastníci na plecia kríže, alebo dokonca aj k tretiemu zastaveniu, keď Ježiš padá po prvýkrát na zem, by som sa hádam ešte dostala, ale k štvrtému, s krásnou bronzovou reliéfovou doskou, ktorá znázorňuje stretnutie Ježiša so svojou Matkou, by som už iste nebola došla. Spomenula som si na strmý výstup, nerovné kamene, na ťažkosti spojené s nájdením správneho miesta kam položiť nohu.

Spomenula som si na to, ako ťažko sa kráča z kameňa na kameň do kopca aj s pomocou iných. Rozhodla som sa po prvých pár zastaveniach vrátiť sa dole, a pretože schádzanie z vrchu je ešte ťažšie ako výstup, počítala som s tým, že schádzajúci pútnici mi určite pri zostupe pomôžu.

Začala sa cesta výstupu. Pustila som sa na cestu spolu so skupinou, ale nemohla som ísť celkom sama. Na pomoc mi prišiel jeden kňaz z komunity, brat Lino, ktorý ma vzal pevne za ľavú ruku aby sa mi ľahšie kráčalo. A mohla som oprieť aj o palicu, ktorú som mala v pravej ruke.

"Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet." Modlili sme sa za naše národy, za to, aby sa Kristovo vykúpenie odrazilo v našom živote a v živote našich spoluobčanov.

Horúčosť leta nebola veľmi úmorná, ale fľaša vody sa zišla - jednak na pitie, jednak na osvieženie hlavy. Celá skupina jednotne pokračovala s väčšími či menšími ťažkosťami hore, meter po metri. Priateľ kňaz ma pevne držal za ruku a dosiahli sme aj druhé a tretie zastavenie. Ale potom som si tam sadla, bola som unavená a cítila som, že som rozhorúčená. "Zostanem tu. Nepôjdem ďalej." - "neboj sa! Dokážeš to!" A ešte raz tá bezpečná a pevná ruka, ktorá ma posmeľovala. Pokračovali sme. Viackrát som chcela skončiť, a zakaždým ma môj sprievodca vyzýval povzbudzujúcimi slovami: "Dokážeš to!" Ako to mohol vedieť?

Vrchol sa počas výstupu nedá vidieť, vidno len kríky, stromy a kamene, po ktorých už toľko rokov kráčajú uctievači - 25 rokov zjavení sú to už milióny pútnikov. Vidieť červenú zem, malé kamienky, na ktorých sa dá ľahko pošmyknúť, keď sa kotúľajú dolu svahom. Pohľad hore privoláva strach, dosiahnuť čo i len nasledujúcu stanicu sa zdá byť nemožné. Preto je lepšie pozerať sa len na cestu a hľadať vhodné miesto na položenie nohy pri kráčaní z nohy na nohu. Často je to iba malé miesto medzi kameňmi, hladkými či ostrými a často ani nie v rovnakej výške.

"Nech ťa nič netrápi, nech ťa nič nevystraší, len Boh stačí!" Pri každej bronzovej tabuli sa skupina zastaví, urobí nahlas meditáciu pre všetkých. Potom sa modlíme, spievame a pozeráme na dedinu s vežami-dvojičkami na kostole vzdialenom dolu na rovine. Vidíme dedinské domy, okolité vrcholce hôr, nebo, ktoré je také zvláštne, jasné, pekné. Tvoja láska, Bože, nás dosahuje cez dych vetra, cez priateľstvo skupiny, aj cez krásu všetkého okolo nás. Zasahuje nás aj vďaka pripomínaniu si tvojho utrpenia pre nás, tvojho hlbokého utrpenia, tvojej hlbokej lásky. A na celej ceste sa cítim byť akoby nesená vďaka pevnej podpore môjho priateľa kňaza. Neviem, ako je to možné - v chrbtici necítim nijaké bolesti a to je zvláštne. Doma, vo svojej kuchyni, často cítim reumatické bolesti krížov a musím zostať chvíľku nepohnute a čakať, kým bolesť prejde. Ale tu, na krížovej ceste, bolesti nepociťujem! A ako je možné, že ma nebolia pri zohýbaní kolená, ktoré vŕzgajú od artrózy. Ako je to možné, že môžem vyjsť na tento vrch?

Keď sme prišli ku krížu z cementu, postavenému na Križevaci v roku 1933 obyvateľmi obce Medžugorie, ktorí ním chceli vyjadriť úctu Ježišovej smrti spred 1900 rokov, pocítila som veľkú vďačnosť a úžas. Zastavili sme sa pri kríži a boli sme tu asi 15 minút ticho, lebo každý chcel sám niečo osobné povedať tomu, koho hľadáme a komu chceme poďakovať, komu chceme priniesť svojich priateľov a to, čo sa deje doma, komu sa chceme ponúknuť ako dar... Aký veľký dar je ľudské priateľstvo! Nebolo to pre brata Lina ľahké, chápala som, že mal ťažkú prácu. Keď ma vyzýval ísť pomalšie: "Pomaly, pomaly!", vo svojom egocentrizme som si myslela, že to hovorí z ohľadu na mňa, ale potom som si pomyslela, že mu bolo ťažko: "Švédsko je ťažké," bol jeho komentár. Niesla som svoj národ so sebou. Duchovná situácia vo Švédsku skutočne nie je ľahká. Pochopila som, že on niesol moju ťarchu. Tak ako Ježiš. Ale verím, že nebol úplne sám, kto ju niesol, celá komunita "Kráľovnej pokoja" niesla ťarchu všetkých pozvaných už pred naším príchodom a potom ďalej počas stretnutia a ešte aj potom, ako sme sa vrátili do našich krajín. Táto krížová cesta na vrch, výstup, ako aj zostup, ktorý by som sama nemohla uskutočniť, mi dala zažiť veľmi silnú skúsenosť veľkorysej lásky, čo nemyslí len na seba samého, ale ide v šľapajach Ježiša.

Christina Agnani

(prekladateľka švédskych Medžugorských ozvien)

 

Hľadanie srdca

(jednoduché myšlienky)

Niekedy máme sklon hovoriť: Viem urobiť toto alebo tamto, alebo hovoríme: Toto je moja práca a pritom odhaľujeme svoje sebauspokojenie či dokonca svoju pýchu. Pýtam sa teda: Ako uvidíme svoj život, keď sa priblíži ku koncu? Myslím si, že to bude pokojná a svetlá spomienka na to, čo urobil Boh v našich životoch a v životoch iných, a bude to pre nás isto dôvodom radosti a pokoja.

Možno budeme mať vzdialenú a dokonca nedbalú spomienku na to, čo sme sami urobili. Možno aj budeme ľutovať, že už nemáme schopnosť a možnosť urobiť to, čo sme kedysi boli schopní robiť. Boh, ktorý môže v jednej chvíli stvoriť vesmír, až tak veľmi nehľadí na našu prácu, skôr hľadá naše srdce, lebo v ňom nachádza svoje potešenie.

Aj Ježiš hľadá naše srdce, aby v ňom mohol bývať s Otcom: "Ak ma niekto miluje... môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme u neho bývať" (Jn 14, 23). Aká veľká útecha a aké sladké sú tieto Pánove slová. Niet pochýb, že nás skutočne miluje. Tieto slová ukazujú, ako veľmi vyhľadáva naše priateľstvo a naše srdce.

Panna Mária nám mnohokrát ukázala, že sa ani tak neráta naša práca, ako naše srdce. Anjel pri Zvestovaní nežiadal Máriu, aby urobila veľa vecí, ale aby otvorila svoje srdce Pánovi. Keď mu dala svoj súhlas, počala Syna a stala sa Matkou Boha.

Na svadbe v Káne Mária neurobila mnoho vecí, ale ukázala svojmu Synovi svoj záujem o druhých, keď obsluhujúcim povedala: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2, 15). Ježiš potom urobil zázrak a premenil vodu na víno. A na aké víno! A v akej hojnosti!

Mária veľmi dobre vie, že náš život je neplodný, ak v nás nežije Ježiš. Vie, že všetky naše činnosti sú bezvýznamné, ak on nie je s nami. Asi preto nám Mária hovorí v Medžugorí do srdca a učí nás modlitbe srdcom, lebo chce formovať naše srdcia. Chce naše srdcia pripraviť, aby prijali Ježiša, lebo dobre vie, že Ježiš je pokorný a nevstupuje do srdca násilne, ani nekáže duši, aby ho prijala.

Mária vie aj to, že je pre nás ťažké otvoriť srdcia Ježišovi, a preto nám prichádza na pomoc. Tiež vie, že Ježiš vyhľadáva všetky srdcia bez rozdielu - silné aj slabé, lebo je Láskou. Mária vie, že Ježiš dáva prednosť srdciam, ktoré ona sformovala, pripravila a ozdobila, lebo pozná, čo sa mu páči. Mária vie, aké chce mať jej Syn srdcia. Ježiš veľmi rád vidí v človeku nádheru svojej Matky a chce vnímať jej vôňu.

Prijmime teda Máriinu prosbu o otvorenie svojho srdca a aby s jej mocnou pomocou mohol prísť Ježiš bývať do nás. Ak toto urobíme, naša práca prinesie ovocie, lebo to bude požehnané Otcom, ktorý v našej práci uvidí spôsoby svojho Syna. Uvidí, že naša práca je trochu podobná Ježišovej, uvidí v nás kúsok zo svojho Syna a bude sa tešiť. Dostaneme tak krídla, aby sme mohli letieť pomôcť druhým a aby sme kontemplovali nebo. Dostaneme pozorné oko, aby sme videli potreby našich bratov a sestier, aby sme im mohli pomáhať aj aby sme jasne rozlíšili dobro od zla.

Naša "činnosť" tak prinesie ovocie, možno stonásobné, a budeme robiť zázračné veci, lebo nebude to už naša vlastná práca, ale Ježišova práca, ktorá sa udeje v nás. A porozumieme slovám žalmu: "Ak Pán nestavia dom, márna je naša snaha" (Ž 127). Môžeme teda spolu s nevestou v Piesni piesní spievať: "Spím, ale moje srdce nespí", lebo Ženích Ježiš nikdy nespí, ale stále dáva pozor a pracuje v nás, aj keď spíme.

Pietro Squassabia

 

Čitatelia píšu...

Jozefína Gajdovčíková, Vranov nad Topľou: Pochválený buď Ježiš Kristus! Zasielam vám srdečný pozdrav z východného Slovenska. Chcem sa vám poďakovať za prácu, ktorú vykonávate pre našu drahú Gospu a za to, že šírite jej posolstvá a pomáhate zachraňovať nesmrteľné duše.

Medžugorské ozveny som náhodou našla na kľakadle v kostole a veľmi ma zaujali. Snažím sa evanjelizovať aj Medžugorskými ozvenami. S úctou a pozdravom AVE MARIA!

 

Posolstvo Mirjane z 2. septembra 2006:

"Zhromažďujem vás pod svoj materinský plášť, aby som vám pomohla spoznať Božiu lásku a jeho veľkosť. Deti moje, Boh je veľký, jeho diela sú veľké. Deti moje, neklamte sami seba, že bez neho môžete urobiť čo len jediný krok. Choďte a svedčite o jeho láske. Som s vami. Ďakujem."

 

Nech vás žehná Pán a nech vás ochraňuje. Nech rozjasní nad vami svoju tvár a nech je k vám milostivý . Nech Pán rozjasní nad vami svoju tvár a daruje vám pokoj.

Villanova. M., 8. septembra 2006