Medžugorské ozveny č. 152

Mária, Kráľovná pokoja

slovenské vydanie

júl - august 2000


Posolstvo Panny Márie Kráľovnej pokoja z 25. mája 2000:

Drahé deti!
Radujem sa s vami v tomto čase milosti a pozývam vás k duchovnej obnove. Modlite sa, dietky moje, aby Duch Svätý prebýval v plnosti vo vás, tak aby ste mohli svedčiť radosť všetkým, čo sú ďaleko od viery.
Modlite sa, dietky moje, najmä za dar Ducha Svätého, aby ste v duchu lásky, každý deň a v každej situácii boli bližšie k bratovi a aby ste v nádeji a v láske prekonali každú ťažkosť.
Ja som s vami a prihováram sa za každého z vás u Ježiša.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!

Nech Duch Svätý prebýva v plnosti vo vás

V posolstve z mesiaca apríla (pozri č. 151), nám Mária vyčíta, že sa príliš zaoberáme materiálnymi vecami a len málo duchovnými.V tomto mesiaci máji po prvýkrát hovorí: radujem sa s vami. Nás, čo sme jej dietky, toto uistenie napĺňa potešením, radosťou a nádejou. Jej nežný a radostný pohľad nás všetkých objíma, nie pre naše zásluhy, ale pre jej materinskú lásku.

Túto materinskú lásku vzápätí potvrdzuje, keď hovorí: v tomto čase milosti vás pozývam k duchovnej obnove. A tak, ako minulý mesiac, obracia sa na nás s výzvou, aby sme sa vrátili k duchovným veciam. Ona, naša Matka, vie čo potrebujeme a neúnavne to zdôrazňuje. S blížiacimi sa Svätodušnými sviatkami nám pripomína, aby sme prosili, aby Duch Svätý prebýval v plnosti v nás. Lebo prebývanie Boha v nás, život Ježiša v nás je dielom Ducha a je možné iba vtedy, keď sa v plnosti necháme preniknúť Duchom.

Mária plná milosti je jediné ľudské stvorenie schopné úplne sa nechať preniknúť Duchom Božím. V nej Boh prijíma ľudskú prirodzenosť, stáva sa telom. Je nemysliteľné vzývať Ducha a nenechať mu v sebe miesto. Nie je možné postaviť Boha na úroveň citu alebo ľudského zámeru, i keď by bol akokoľvek dobrý a veľkorysý. Nie je možné klásť Boha vedľa našich idolov, i keď ich nazývame ideálmi. Náš Pán Boh je Boh žiarlivý (Ex 20, 5; Dt 5, 9), ktorý nás miluje výlučnou láskou, neporovnateľnou s inými láskami.

Láska Božia k človeku sa nazýva Ježiš a Ježiš nie je zameniteľný s nijakou inou vecou na svete, ani s nijakou osobou. Preto sa musíme venovať veciam duchovným a nie materiálnym, preto musíme prosiť o plnosť Ducha Svätého v nás. Alebo je Ježiš v nás v plnosti, alebo nie je v nás. Ak je v nás, môžeme ho dávať iným, budeme schopní s radosťou vydávať svedectvo všetkým tým, čo sú ďaleko od viery a umožníme aj iným radostnú skúsenosť stretnutia s ním. Ak však nie je v nás, môžeme dávať nanajvýš niečo zo svojho a hoci by to bolo akokoľvek užitočné, vždy je to neúmerné reálnej ľudskej potrebe.

Mária nás okrem iného pozýva, aby sme vyprosovali dary Ducha Svätého, aby sme boli každý deň a v každej situácii bližšie k bratovi. Nie je to iba jednoduché pozvanie k porozumeniu a súcitu k bratovi, ale je to niečo oveľa dôležitejšie. Máme byť vlastne nositeľmi Božích darov a prostredníctvom jeho lásky máme prinášať bratovi túžobne očakávanú spásu, pripravenú Bohom pre neho, zaručenú Kristovou obeťou a uľahčenú Máriiným orodovaním. Okrem toho máme dosvedčovať vlastným životom, že je možné mať skúsenosť s Bohom už na tomto svete, počas našej pozemskej existencie. V múdrosti a v láske, ktoré sú dary Ducha, bude možné prekonať každú ťažkosť, rozptýliť každú pochybnosť, prijať a zakúsiť pokoj ktorý pochádza z jeho prítomnosti a s jeho potechou žiť každodenný život. Berme vážne toto Máriine pozvanie, neúnavne sa učme v jej škole.

Svätý Otec v homílii sv. omše pri blahorečení pastierikov Františka a Hyacinty 13. mája tohto roku vo Fatime sa obrátil k početným prítomným deťom a vyzýval ich, aby obetovali modlitby a iné skutky za obrátenie hriešnikov a aby vstúpili do Máriinej školy, uisťujúc, že pod Máriiným vedením sa za krátky čas urobí oveľa väčší pokrok, ako za celé roky spoliehania sa iba na samých seba.(Sv. Ľudovít M.Grignion z Monfortu, O pravej úcte k Panne Márii, č.155).

V Medžugorí nás Panna Mária už mnoho rokov nabáda, pozýva, poučuje s nekonečnou trpezlivosťou. Berme vážne jej posolstvá, prijímajme jej napomínania a nezabúdajme, že tento čas milosti by nám mohol byť odňatý, preto prijímajme Máriine pozvanie obnoviť sa v Duchu. Ona je s nami a prihovára sa za každého z nás u Ježiša. Čo ešte čakáme?

Posolstvo Panny Márie Kráľovnej pokoja z 25. júna 2000:

Drahé deti!

Dnes vás pozývam k modlitbe. Kto sa modlí, nebojí sa budúcnosti. Dietky moje, nezabúdajte: Ja som s vami a milujem vás všetkých.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!

Modlitba oslobodzuje od strachu o budúcnosť

Neistota o budúcnosť nás sužuje či už ako jednotlivcov, či ako sociálny, alebo dokonca svetový problém. Chceli by sme mať nad ňou možnosť kontroly, ale ešte radšej možnosť usmerniť ju podľa našich predstáv, čo veľmi často ťažko ovplyvňuje náš život. Toľké nesplnené túžby, toľké prehry a nespravodlivosti často prinášajú  pokušenie riešiť na čisto ľudskej rovine problém, na ktorý naše schopnosti a možnosti nestačia.

Snaha riešiť životné a existenčné problémy výlučne ľudskými silami, je stará ako ľudstvo samo. Ponára sa do prvotného hriechu človeka a nutne vedie k obrovským sklamaniam. Neexistuje žiadny spôsob, žiadna predpokladaná technika, žiadne programovanie, ktoré by mohlo zamedziť pocitu neistoty o budúcnosť a z nej plynúci strach, ktorý ju sprevádza.

Kto sa modlí, nebojí sa budúcnosti, hovorí nám Mária v tomto kratučkom, ale významnom posolstve. Problémy, ktoré presahujú ľudské kapacity, nemôžeme riešiť iba ľudskými silami. Odmyslieť si Boha, znamená zničiť sám seba. Treba ísť k počiatku, k Bohu Stvoriteľovi, u neho treba hľadať počiatok klbka, aby sme mohli odvíjať pradeno.

Modlitba umožňuje prekonávať strach z budúcnosti, nie preto, že vzďaľuje alebo odvracia od starostí, ale preto, že radikálne rieši problém našej existencie, ponárajúc nás do života.

Modliť sa neznamená odriekať naučené formule, ale žiť v Božej prítomnosti, dýchať jeho večnosť, osvojiť si Boží plán a cítiť, ako Boží život pulzuje v nás. Tak vstúpime do novej dimenzie, ktorú svet nepozná, a nepozná ju ani ten, kto chce zostať vo svete. Dobre ju však poznajú maličkí a chudobní duchom, ktorí sa chcú odovzdať Bohu a jeho láske.

Dnes vás pozývam k modlitbe, opakuje nám Mária a uisťuje nás, že kto sa modlí, nemusí sa obávať o budúcnosť. Každý z nás, aspoň raz v živote zakúsil pravdivosť týchto slov.

Mária nás nepozýva hľadať útechu. Robí oveľa viac. Nie je to iba pozvanie, je to priamo volanie, aby sme každý deň žili tento stav milosti. Máriino dnes znamená každý náš deň, lebo na každý náš deň, na každý okamih nášho života máme hľadieť nie so strachom o budúcnosť, ale s nádejou, a v každej okolnosti, smutnej či radostnej, máme hľadať Ježišovu prítomnosť v nás.

Dietky moje, nezabúdajte: Ja som s vami a milujem vás všetkých. Môžeme mať strach iba vtedy, ak zabudneme na Máriinu lásku k nám a na jej blízkosť. Stále musíme mať na zreteli, že v modlitbe máme načúvať hlas Boží a nie náš. Nechajme, nech sa Duch, ktorý prebýva v nás, modlí za nás, nech sa za nás prihovára, nech za nás príjme Otcovu vôľu (Rim 8, 26 - 27).

Mária je našou Matkou a môžeme mať istotu, že v jej škole správne porastieme. Uveďme do praxe jej ponaučenia, sledujme do písmena jej pozvania a stále zreteľnejšie pocítime prítomnosť Ježiša v nás. Ona je povolaná byť Matkou od večnosti a Syn, ktorého rodí, je Ježiš.

Nuccio

Mária v ekumenickom dialógu cirkví

Ekumenický dialóg s inými kresťanskými cirkvami je jedným z najdôležitejších úmyslov, ktorý po II. vatikánskom koncile je katolícka Cirkev povolaná sledovať.

Na tejto ceste k úplnému spoločenstvu sa musia kresťanské cirkvi konfrontovať s mnohými historickými a doktrinálnymi problematikami, medzi nimi aj s mariánskou otázkou, alebo s úlohou Panny Márie v ekonómii spásy.

Treba upresniť, že Mária nikdy nebola príčinou rozdelenia medzi cirkvami, naopak, stala sa ich obeťou, na ktorej sa počas storočí odrážali tie najťažšie doktrinálne rozpory.

Práve pre túto svoju okrajovosť v probléme rozdelenia medzi cirkvami, tento argument považovaný za ekumenický, je relatívne nový. Najvýznamnejší dokument bol publikovaný v r.1992 na záver konfrontácie medzi katolíkmi a luteránmi v Spojených štátoch.

Vo Francúzsku, ekumenická skupina v Dombes publikovala v 1998 zaujímavý dokument "Mária v obraze Boha a v spoločenstve svätých". Tieto texty tvoria vyrovnaný východiskový bod pre budúce konfrontácie. Čerpáme z nich a odročujeme ich pre podrobnejší analytický výklad.

V súčasnosti katolícka Cirkev uchováva vo svojom depositum fidei (poklad viery) štyri dogmy týkajúce sa Márie: Božské materstvo, večné panenstvo, Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie.

Pri ich vyhlásení Cirkev siahla po dvoch prameňoch, ktorými sa riadi viera: Sväté písmo a tradícia. Vyhlásenie dogmy nie je samoúčelné. ale má kristologickú funkciu, t.j. pomáha hlbšie pochopiť Kristovo tajomstvo. Toto by malo platiť aj pre dogmy o Márii.

Prvá dogma, najstaršia, spadá do čias Efezského koncilu (r. 431) ktorý slávnostne vyhlásil Máriu ako Theotokos, t.j. Matku Božiu, v období, keď v Cirkvi bola polemika (nestoriánska kríza), o božstve Ježiša Krista, ktorá ho znížila na úroveň človeka. Efezský koncil, priznajúc Márii titul Matka Božia, potvrdil následne aj Ježišove božstvo.

O tejto pravde viery všetky kresťanské cirkvi, t.j. Katolícka, ortodoxná, anglikánska a reformované cirkvi (protestantské) - ktoré až do XI. storočia boli jednotné, - sú zajedno.

Druhá dogma, o večnom Máriinom panenstve, plynie z presvedčenia viery starovekej Cirkvi, ktoré je vyjadrené vo všetkých liturgických prameňoch, fakt široko prijatý tradíciou ešte nerozdelenej Cirkvi , ako aj prvými protestantskými reformátormi, Luterom, Kalvínom a Zwinglim (XVI. stor). Avšak o niekoľko storočí neskôr, vo vnútri protestantskej teologickej reflexie, bol tento fakt predmetom revízie, pre ktorú dnes nie je jednomyseľná zhoda reformovaných cirkví. Avšak ortodoxná a anglikánska cirkev túto pravdu viery prijímajú.

Posledné dve dogmy t.j. Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie tvoria z ekumenického hľadiska najväčšie ťažkosti.

Dogma o Nepoškvrnenom počatí vyhlásená v r.1854 pápežom Piom IX. hovorí: "Preblahoslavená Panna Mária, v prvom okamihu počatia, pre jedinečnú milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia, bola ochránená od každej poškvrny dedičného hriechu (bula Ineffabilis Deus).

Nanebovzatie Panny Márie bolo vyhlásené Piom XII., 1. novembra 1950 ako článok viery: "Nepoškvrnená Bohorodička Mária vždy Panna, bola po skončení pozemskej životnej púte, s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy" (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus)

Ortodoxná (pravoslávna) cirkev, i keď si jasne zachovala mariánsku úctu ako v liturgii, tak i v ľudovej zbožnosti, je tej mienky, že posledné dve dogmy boli definované a vyjadrené pápežom nelegitimným spôsobom, nie koncilovou cestou, ale iba použitím vyhlásenia o neomylnosti pápeža, ktoré pochádza z jeho učiteľského úradu (ktoré mimo iného táto cirkev neuznáva), a najmä bez toho, že by ho k tomu boli nútili nejaké vonkajšie okolnosti (ako sa to stalo napríklad pri dogme o Božom materstve.

I keď tieto aspekty nie sú zanedbateľné, ortodoxní by mohli prijať ich obsah. Vskutku jedným z najpoužívanejších nádherných orientálnych mariánskych titulov je Panághia, "celá čistá", ktorý vyjadruje úplnú čistotu a bezhriešnosť Matky Božej.

Pokiaľ ide o Nebovzatie, rovnaký výraz sa niekedy používa aj vo východnej tradícii, avšak tu sa skôr hovorí o Tranzite, t.j. o prechode do neba, aby sa vyjadrilo konečné Máriino určenie tu na zemi. Doktrína Nanebovzatia sa kladie do priamej línie s učením sv. Jána Damascénskeho, posledného veľkého otca východnej cirkvi.

Cirkvi, ktoré vznikli z reformy, vzniesli hlavné námietky voči doktrínam o Nanebovzatí a Nepoškvrnenom počatí. Pre tieto, ale aj pre iné doktrinálne sporné miesta, protestanti - so všetkou strohosťou - považujú za základný článok viery iba to, čo je obsiahnuté vo Svätom písme, alebo v symboloch viery jednotnej Cirkvi, ktoré neobsahujú prvky na odvodenie posledných dvoch mariánskych dogiem.

Na druhej strane, katolícka Cirkev ich odvodila v čase, skrz teologickú reflexiu dát, ktoré sú obsiahnuté v Písme a v najstaršej tradícii iba v zárodku. Rovnakú zásadu teologického vývoja dogmy si Cirkev osvojila aj pri iných dôležitých doktrinálnych aspektoch, ktoré nie vždy sú v Biblii jasne vyjadrené, napríklad definícia sedem sviatostí a neomylnosť pápeža.

Celkove vzaté, protestantská kritika hovorí, že dve posledné mariánske dogmy - okrem toho, že nemajú potrebný písomný podklad - riskujú, že oddelia Máriu od obyčajných smrteľníkov, a vyzdvihnú ju zo stavu stvorenia (akokoľvek výnimočného), na úroveň Ježiša Krista, ktorý sa tiež zrodil bez hriechu a vstúpil na nebesia. Okrem toho protestantskí kritici poukazujú na to, že oni, i keď zaostalí, sa proklamovali na konci jednej takejto laickej debaty, keď najmä v Nepoškvrnenej videli dva protichodné, rovnako závažné názory.

Na takéto kritiky katolícka Cirkev odpovedá vysvetlením, ktoré umožňuje korektnú doktrinálnu interpretáciu a odstraňuje tie dvojakosti, ktoré okrem toho, že sú na škodu ceste ku zjednoteniu, deformujú pravú vieru.

Mária, ako každé stvorenie, i ona bola spasená Kristom: a viac než "zbavená" každého hriechu, bola "uchovaná" od dedičného hriechu, t.j. vopred sa tešila vykúpeniu zabezpečenému Kristom.

S troškou banálnej podobnosti by sa mohlo povedať, že sa stalo to, ako keď sa dnes kupuje na úver, keď možno ihneď využívať poskytnutú výhodu a splácanie dlhu je až dodatočné. Tak Mária sa hneď mohla tešiť ovociu spasenia, z ktorého sa ostatní veriaci budú tešiť až neskôr. Bezpochyby je to privilégium, ktoré jej neuberá osud ostatných ľudí, iba jej ho dáva v predstihu.

 

(pokračovanie)

Mirco

JUBILEJNÁ KRONIKA

Krv mučeníkov - semeno nových kresťanov

"Potom som videl veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy ... To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi...(Zjv 7, 9 - 14).

Tomuto veľkému množstvu bratov a sestier vo viere vzdal poctu Svätý Otec v nedeľu 7.mája, v Ríme v  Koloseu, ktorú ešte raz zopakoval spolu s predstaviteľmi jednotlivých kresťanských cirkví.

Sláviť spoločnú spomienku na tých ktorí odhliadnuc od príslušnosti ku viere, vedeli vydať svedectvo vernosti Kristovi tak, že vyliali svoju krv, to je ten najkrajší spôsob, ako uskutočniť spoločný dialóg a nájsť spoločnú cestu uzmierenia.

Znamenie Kristovej lásky pre svoju Cirkev, neustále a oživujúce pôsobenie Ducha Svätého, to je skutočnosť, že v každej epoche ľudských dejín sa nájdu ľudia, čo sú ochotní obetovať Bohu svoj život za bratov, podľa príkladu ich Pastiera, ktorý dáva život za svoje ovce.

Dvadsiate storočie nie je výnimkou, a ako Svätý Otec pripomenul, v celom 19.storočí, snáď viacej než v prvom období kresťanstva, sa mnohí radšej dali zabiť, než by zradili svoje poslanie.

Kristov kríž, symbol spásy pre všetky národy a jeho ramená rozopäté na dreve kríža, otvorené celému svetu, nám pripomínajú, že On dal svoj život, aby z mnohých utvoril jeden ľud. Rovnako mučeníctvo mnohých bratov a sestier, zo všetkých jazykov, kmeňov, plemien a národov, nás pozývajú, aby sme sa zamýšľali, že iba  obetovanie vlastného života Bohu,  úplné odumretie sebe a vlastným pohnútkam, môže opäť priviesť Cirkev k jednote.

Ekumenizmus mučeníkov a svedkov viery je najpresvedčivejší dôkaz. Ukazuje cestu jednoty kresťanom dvadsiateho prvého storočia. Dedičstvo kríža žité vo svetle Veľkej noci: dedičstvo, ktoré obohacuje a povzbudzuje kresťanov na ceste k novému tisícročiu.

Vatikánska komisia poverená zostavením zoznamu týchto svedkov, bude publikovať zoznam dvanásťtisíc mučeníkov. Boli spomenutí mučeníci sovietskeho totalitarizmu, obete komunizmu v ostatných častiach Európy, mučeníci etnickej intolerancie (nacizmus a fašizmus) a všetci tí verní domorodí misionári, ktorí stratili život v misijných zemiach  Ázie, Afriky, Latinskej Ameriky, Papuy Novej Guiney. V modlitbe Svätý Otec spomenul aj Mons. Romera, ktorý bol zabitý v San Salvadore, a ktorého pri výročí jeho smrti spomína aj náš časopis.

"Ak pšeničné zrnko padlo do zeme, nezomrie. Ak však zomrie, prinesie stonásobnú úrodu". Nech tieto Ježišove slová, ktoré skrývajú v sebe toľké bohatstvo, vedú kroky každého kresťana, každého pokrsteného, aby hlboko prežil vlastné krstné volanie a ponúkol Bohu život ako obeť chvály pre spásu sveta.

Súčasná výzva fatimskej Panny: "Obrátenie a pokánie"

Dňa 13. mája sa Svätý Otec odobral do Fatimy, aby vyhlásil za blahoslavených dvoch pastierikov, Františka a Hyacintu Martových. V  tomto ovzduší plnom dojatia a toľkej milosti, opäť uviedol do úžasu celý svet.

Napriek očakávaniu tých, čo už dávnejšie by si boli priali aby sa vzdal svojho úradu, lebo podľa nich už nie je schopný viesť Cirkev, ukázal Svätý Otec, že vie dobre čo chce. Jeho gestá a jeho rozhodnutia viac ako kedykoľvek predtým, pred očami maličkých z evanjelia dokazujú veľkú múdrosť Božiu.

Jeho putovanie do Fatimy, už tretie počas jeho pontifikátu, bolo (tak to povedal na generálnej audiencii 17. mája), "poďakovaním Márii za to, čo oznámila Cirkvi skrz vizionárov a za ochranu, ktorú mi poskytovala počas môjho pontifikátu". Svoju vďačnosť vyjadril aj konkrétnym spôsobom, venujúc Márii biskupský prsteň ktorý mu daroval kardinál Wyszynski niekoľko dní po jeho zvolení a po zverejnení tretej časti posolstva, uvedomujúc si, čo všetko Božie milosrdenstvo vykonalo v dvadsiatom storočí, vďaka Máriinmu materskému príhovoru

Cirkev po prvýkrát vyhlásila za blahoslavené dve deti, i keď nezomreli mučeníckou smrťou, ale napriek útlemu veku, hrdinským spôsobom preukázali kresťanské cnosti. Ich svätosť nezáleží od zjavení, ale od vernosti, akou odpovedali na dar, ktorý dostali od Pána a od Najsvätejšej Panny.

Skúsenosť tých dní necháme vyrozprávať priamemu účastníkovi, ktorý mal šťastie byť v tých dňoch prítomný na mieste milosti a modlitby: "Obrovský zástup, asi 60 000 veriacich z 24 krajín, sa zišiel vo Fatime okolo Svätého Otca, v dňoch 12. a 13. mája, v tomto Jubilejnom roku.

Jasajúci zástup plný radosti, ktorý vzápätí bol schopný úplného sústredenia v absolútnom tichu. Keď sa odpoludnia 12. mája, ihneď po príchode, Svätý Otec sústredil k modlitbe pri Panne Márii v kaplnke zjavení, neuveriteľné ticho zavládlo obrovským námestím. Nijaký hluk, nijaké hlasy, nijaké rozptýlenie. Zástup sa spolu so Svätým Otcom pohrúžil do tichej modlitby, jedno srdce a jedna duša, spolu so svojím pastierom, pred Máriou. Hlboká jednota, jasný pocit Božej prítomnosti. Hľa, univerzálna cirkev, sústredená a pozdvihnutá k modlitbe.

Niečo neobyčajného bolo cítiť vo vzduchu, čo vytváralo skutočné, hmatateľné bratstvo ľudí všetkých jazykov, kmeňov, plemien, národov, niečo čo oslovilo každého a od každého akoby očakávalo odpoveď. No, bol tu Ktosi, čo už odpovedal za teba. Tento pocit vzďaľoval každý nepokoj, do srdca vlieval pokoj, budil nádej, rodil chválu a poďakovanie.

V tejto atmosfére vyprchali obvyklé starosti, potreby stratili dôležitosť, život bol odrazu jednoduchší a oveľa slobodnejší.

Príliš sa zaoberáte materiálnymi vecami a málo duchovnými, napomenula nás Mária v posolstve 25. apríla. Avšak vo Fatime, v dňoch 12. - 14. mája 2000, starosti o materiálne veci zázračne zmizli a duchovné veci, ktoré Boh vo svojej nekonečnej dobrote a múdrosti zjavil maličkým a poníženým, vyplnili každé prázdno, uspokojili každé očakávanie.

Ako krotké stádo, vedené pastierikmi Františkom a Hyacintou, vedelo toto množstvo veriacich nájsť osvieženie v dúšku vody, bezpečie pod konármi stromu, oddych na podnožke, o ktorú sa veľkoryso delí, spánok v závetrí steny, pod plachtou či prikrývkou, muži či ženy, deti či starci, nedbajúc na nočný chlad, premožení spánkom, pod láskavým dohľadom Márie.

A každý večer tisíce svetiel osvecuje noc, aby svedčilo veľmi jednoduchým, a práve preto veľmi účinným spôsobom, že neexistuje tma, ak každý je v stave zapáliť vo vlastnom srdci svetlo viery, ak je ochotný kráčať po ceste vedľa brata, ak chce ísť, ako tí malí, za krásnou Paňou."

Redakcia

Fatima, cesta k III. tisícročiu

"Dozrel čas na odhalenie tretieho tajomstva" povedal Svätý Otec 13. mája vo Fatime, v deň blahorečenia dvoch pastierikov, Hyacinty a Františka.

Čas je zrelý: sme v Jubilejnom roku a máme pocit, akoby sme sa dívali z okna do III. tisícročia, ktoré sa pred nami otvára. Ešte však je vhodný čas obrátiť zrak späť, ku storočiu, ktoré práve pominulo. Svätý Otec nás teda zámerne vyzýva, aby sme zodvihli zrak od tohto obloka. Zámerne nám prináša do srdca fatimské posolstvo. Poukazuje na svätosť dvoch pastierikov a na tretie tajomstvo. Spytujeme sa: prečo? Lebo Fatima je znamenie čias, kľúč k XX. storočiu. Lebo Fatima je spiritualita určená pre tieto časy a Medžugorie je jej predĺžením a zavŕšením, lebo Fatima je duchovná cesta, ktorá nás vedie do tretieho tisícročia. Snažme sa vniesť svetlo na túto duchovnú cestu naznačenú Máriou, pozerajúc sa cez toto okno na prítomnosť so živým medžugorským znamením a na otvorené pole roku 2000, ktoré budeme obrábať, ak budeme vedieť počúvať a nasledovať Matku Spasiteľa.

Spytovať sa, aké je jadro tejto duchovnej cesty, je toľko, ako spytovať sa, čo zažili tieto deti, ktoré sa dnes predstavujú Cirkvi ako blahorečené.

Teda, hlavné body spirituality ktoré označuje fatimská Panna, sú v podstate tri: ruženec, obetovanie sa pre svet a Nepoškvrnené Srdce. Sú to jednoduché veci, ale v pozadí blahorečenia fatimských pastierikov zbadáme, že táto nová cesta je určená maličkým. Jedno je však isté: tretie tisícročie patrí Márii a maličkým, prirodzene v zmysle evanjelia.

Ruženec

"Chcem, aby ste sa každý deň modlili ruženec, aby ste vyprosili koniec vojny a pokoj vo svete" Napísala sr. Lucia, keď hovorila o Máriinej výzve svetu, vo Fatime: "Táto výzva nemá za účel naplniť duše strachom, je to iba naliehavá výzva. Odkedy Najsvätejšia Panna pripísala ružencu veľký účinok, neexistuje materiálny, duchovný, ba ani medzinárodný problém, ktorý by sa nedal ružencom a našimi obetami vyriešiť. Odriekaný s láskou a zbožnosťou, poteší Máriu a osuší slzy jej Nepoškvrneného Srdca.

Obetovať sa pre svet

"Chcete sa obetovať Bohu, a ste ochotní znášať všetko utrpenie ktoré vám On pošle, na odčinenie hriechov ktoré ho urážajú, a za obrátenie hriešnikov?" Deti by odpovedali "áno".

Konkrétnym príkladom pre lepšie pochopenie hodnoty ruženca a obetovania sa pre svet je Svätý Otec.

Tretie tajomstvo bolo publikované 26. júna s komentárom kardinála Ratzingera, ale niektoré základné údaje už predtým (13. mája) oznámil vo Fatime kardinál Sodano. Podľa jedného z nich, deti videli biskupa oblečeného v bielom, padnúť pod ranami strelnej zbrane. Všetci pápeži sa zdržali zverejnenia.

Stalo sa tak práve 13.mája 1981 na Svätopeterskom námestí. Tu možno pochopiť, čo znamená obetovať sa pre svet. Svätý Otec povedal: naša spoločnosť potrebuje znamenie trpiaceho pápeža. Teraz, keď bola odhalená časť tretieho tajomstva, všetko je jasnejšie. Ján Pavol II. na Via Crucis dvadsiateho storočia je znamením pre svet.Utrpenie a modlitba, to je dvojčlen, ktorý sa rokmi stáva pre neho čoraz presvedčivejším.

Čas, ktorý pápež venuje modlitbe, je stále dlhší. P. Tadeusz Styczen, ktorý je pápežov dôverník, hovorí: modliť sa pre neho znamená ako dýchať. Robí tak so všetkou prirodzenosťou, v každej chvíli... voči ľuďom je vždy veľmi vľúdny, ale odrazu uchopí ruženec, drží ho v ruke, usmievajúc sa, akoby chcel dať na vedomie, že pre neho je čas na modlitbu a musí sa utiahnuť.

Toľko stačí na objasnenie prvých dvoch hlavných bodov fatimskej spirituality. Tretí bod zostáva jadrom.

Nepoškvrnené Srdce

"Nestrácaj odvahu - povedala Panna Mária Lucii - Moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojim útočišťom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu." Toto je cesta, ktorú navrhuje Mária. a zároveň určila aj cieľ: "Boh chce zaviesť vo svete uctievanie môjho Nepoškvrneného Srdca".

Ako boli splnené Božie očakávania? Čo môžeme urobiť dnes? Je čas pozrieť sa na dejiny z nášho obloka.

Nepoškvrnené Srdce ako útočište a cesta k Bohu: To nie je spiritualita pre jednotlivca, ako je napríklad nábožnosť - ale je to určenie pre celú Cirkev, lebo sama Panna požiadala pápeža, aby zasvätil jej Nepoškvrnenému Srdcu najprv celý svet a potom Rusko.

Pius XI. to neurobil. Pius XII. bol najprv nerozhodný, ale potom, vidiac hrôzy II. svetovej vojny, 31. októbra 1942, nečakane, v rozhlasovom posolstve v portugalčine, uskutočnil výzvu týmito slovami: Vášmu Nepoškvrnenému Srdcu (vtedy sa Bohu a svätým vykalo - pozn.red.) v tejto tragickej hodine ľudských dejín, zverujeme, odovzdávame, zasväcujeme, nielen svätú Cirkev ... ale celý svet, zmietaný zhubnými nesvármi.

Neuplynul ani mesiac, keď Nemci boli porazení v historickej bitke El- Alamein v severnej Afrike, čo Američanom otvorilo brány do Európy. O niekoľko mesiacov neskôr, po porážke Nemcov pri Stalingrade, Churchill povedal: "Koleso osudu sa otočilo". Mal pravdu, lebo II. svetová vojna sa za krátky čas skončila.

Aké bohatstvo milostí sa skrýva za týmto tajomstvom zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu.! Na vysvetlenie stačia fakty: Na Pia XII. to tak zapôsobilo, že následne, 1. novembra1950, odvolávajúc sa na neomylnosť pápeža, vyhlásil dogmu o Máriinom Nanebovzatí, ustanovil početné mariánske sviatky a roky, a nakoniec, na smrteľnej posteli vyslovil želanie, aby sa každý národ, každá diecéza, každá farnosť a rodina zasvätila Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu.

Pápež Pius XII. sa dotkol rukou moci Nepoškvrneného Srdca na Srdci Syna. Toto je znamenie čias, t.j. potreba pre ťažké časy ktoré žijeme, ustanovená nám samotným Bohom skrz Máriu.

Aj Ján Pavol II. využíva túto príležitosť a 8. októbra t.r. za prítomnosti svetového episkopátu, zasvätí svet a tretie tisícročie Nepoškvrnenému Srdcu. Túžbou pápeža je, aby sa toto zasvätenie pripravilo najprv v srdciach, v rodinách, vo farnostiach a potom v diecézach, podľa predstavy niekdajšieho pápeža Pia XII.

Ako môžeme my v súčasnosti skonkrétniť tieto ustanovenia? Odpoveď nám dávajú dejiny, dáva nám ju jednoduchý pápež Ján XXIII., ktorý chcel, aby sa Taliansko ako národ pripravil na slávnostné zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu cez iniciatívu, ktorú on sám požehnal, cez t.zv. "Putovanie zázrakov", ako bolo nazývané putovné cestovanie fatimskej Madony po celom Taliansku v r. 1959.

Na záver tejto akcie, 13. septembra pápež zasvätil Taliansko Nepoškvrnenému Srdcu. Toto je teda pohľad z okna, na "kormidelníkov" minulej, prítomnej a budúcej Cirkvi, z iniciatívy Svätého Otca.

V akom zmysle možno považovať Medžugorie za zavŕšenie Fatimy?

Verím, že Medžugorie bolo jasne oznámené fatimskou Madonou. Nasvedčujú tomu slová sestry Lucie, ktorá v liste P. Agostinovi Fuentes v r. 1958 píše: Mária mi opakovala, že posledné prostriedky dané svetu sú svätý ruženec a uctievanie Máriinho Nepoškvrneného Srdca. Potom mi povedala, že po vyčerpaní všetkých ostatných prostriedkov, o ktoré ľudstvo nedbá, ponúka nám s úzkosťou ešte poslednú záchranu: je to Svätá Panna osobne, jej početné zjavenia, jej slzy, posolstvá cez vizionárov, ktorí sú po celom svete

Toto považujem za základnú charakteristiku Medžugoria: tu Svätá Panna darúva samú seba: v tomto zmysle je to posledná nádej. Už 19 rokov Mária každý deň zostupuje na zem a význam jej posolstiev nie je natoľko v jej slovách, ako v jej prítomnosti. Každý deň jej materinské Srdce je tu otvorené pre všetkých, všetci môžu čerpať, priam "ukradnúť si" milosti, ako z bezodného prameňa. Čo by sme teda chceli viac? Ak sme toto pochopili, prijali sme podstatu tretieho fatimského tajomstva, ako aj hlboký zmysel fatimských zjavení a s nimi aj túžbu Srdca našej Matky, ktorá vyjadruje túžbu Boha. Preto nemeškajme, utekajme k prameňu! Zasväťme sa a priveďme smädných k tomuto Nepoškvrnenému Srdcu, k "nádobe a schránke všetkých tajomstiev" (Sv. Gregor divotvorca).

Posledné Máriine slová: "Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí"

Nicola

 

* Ako sme už naznačili, Kongregácia pre nauku viery dňa 26. júna skompletovala odhalenie tretej časti fatimského tajomstva, ku ktorému teologický komentár napísal kard. Ratzinger a historický úvod Mons. Bertone.

Teraz publikujeme celý text, avšak dôkladnejšiu teologickú úvahu o ňom prinesieme v budúcom čísle nášho časopisu.

Tretia časť tajomstva zjaveného 13. júla 1917 v Iria-Fatima, tak ako ho napísala sestra Lucia 3. januára 1944:

"Píšem viazaná poslušnosťou voči vám, môj Bože, ktorý mi to prikazujete

prostredníctvom úctyhodnej excelencie pána biskupa z Leiry a vašej a mojej najsvätejšej Matky. Po dvoch častiach, ktoré som už vysvetlila, videli sme po ľavej strane našej Panej,- trochu vyššie, anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke. Kmitajúc vydával plamene, zdalo sa, ako by mali zapáliť svet. Ale plamene zhasli pri dotyku žiary, ktorú Naša Pani vydávala pravou rukou voči nemu:

Anjel, pravou rukou ukazujúc na zem, silným hlasom povedal: Pokánie, Pokánie, Pokánie.

A v obrovskom svetle sme videli, že je to Boh: "Čosi podobné, ako sa vidia ľudia v zrkadle, keď pred ním prechádzajú. Biskup bol oblečený v bielom. Mali sme predtuchu, že by to mal byť Svätý Otec. Iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, stúpali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž zo surových kmeňov, akoby z neotesaného korku. . . Svätý Otec, prv než vystúpil na vrch, prešiel veľkým, napoly zrúcaným mestom, a chvejúc sa, kolísavým krokom, sužovaný bolesťou a zármutkom, modlil sa za mŕtvych, ktorých stretal po ceste. Keď prišiel na vrchol, pokľakol na kolená u nôh veľkého Kríža. Vtedy skupina vojakov ho zabila niekoľkými strelnými ranami a šípmi a rovnakým spôsobom zomreli jeden po druhom všetci biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky ako aj iné svetské osoby, muži a ženy z rôznych skupín a postavení.

Pod dvomi ramenami kríža stáli dvaja anjeli, každý držal v ruke krištáľovú nádobu, do ktorej zbierali krv mučeníkov a ňou kropili duše, čo sa blížili k Bohu".

Ako Ježišova prítomnosť premieňa utrpenie

"Dnešný deň je dňom mimoriadnej milosti. V mojej nemocničnej izbe som opäť mohol sláviť Eucharistiu a z ruky nazaretského biskupa, za prítomnosti rehoľníkov a rehoľníčok som opäť prijal pomazanie nemocných. Zjavne radostná chvíľa, ktorá zanechala stopu aj nasledujúce dni. Cítil som aj zlepšenie fyzického stavu. Modlitba bratov ma ovinula neopísateľne jemným, ale pevným objatím. Sálala z neho tá najlepšia Kristova láska, ktorou boli naplnené ich srdcia. Cítil som neustále prejavy lásky. Smerovali k tomu Ježišovi, ktorého v malej miere bolo cítiť z môjho postavenia, avšak ktoré ich viera vedela vhodne ospievať, zhodnotiac moju osobu ako milovanú a oblaženú prejavmi bratskej lásky. Ježišu, môj brat a môj Boh, po toľkých daroch milosti, už sa vidím začlenený do spoločenstva tvojich svätých v nebi. Vidím, že hlboké rozjímanie o tebe nás uschopňuje vzájomne sa poznať a slovom a skutkom žiť ako bratia. Aj toto rodí moju túžbu po nebi...

Pane môj, či toto všetko je snáď predzvesťou nebeskej hostiny? A či po hostine nenasleduje okúsenie tvojich darov? Ponáhľaj sa teda, Pane, aby tvoje dary neboli sklamaním z dlhého čakania a nesklamali nádej môjho srdca. V dnešnej bohatej liturgii som pocítil ozvenu nebeskej liturgie.

Neuplynulo veľa času, keď dvaja zdravotní pracovníci, každý iného náboženstva, prišli ku mne s otázkou: "Prečo ťa toľkí chodia navštevovať a tak dlho sa s tebou rozprávajú? Si snáď nejaká dôležitá osoba? Chodia za tebou ľudia všetkých kategórií, jazykov, rás; čo vlastne u teba hľadajú? My tu pracujeme a nevieme nič o tebe. Odpovedal som: "Všetci tí sú Kristovi nadšenci a cítia Krista z môjho utrpenia a mojej lásky. Mňa okúzľuje ich prezieravosť, ich zasa priťahuje moja milovaná a radostná ničota. Všetci však sme okúzlení Ježišom. Bez neho nemožno žiť: Prichádzajú židia a rozprávajú mi o Ježišovom evanjeliu. Prichádzajú drúzi, ktorí mi pripomínajú našu bratskú lásku, bez ohľadu na náboženstvo a rasu. Moslimovia, ktorí si cenia oddanosť voči milosrdnému Bohu. Kresťania, ktorí v stretnutiach vidia Ježiša a chceli by ho vidieť častejšie. Ježiš je tá dôležitá osoba!"

Počas liturgie nemocných sme sa modlili aj na tento účel. Na konci modlitby veriacich, biskup vyzval aj mňa, aby som sformuloval osobitnú modlitbu. Žiaľbohu, nemal som dosť sily, aby som hovoril a navyše, nemocničná izba bola preplnená ľuďmi, čo odčerpávalo kyslík a sťažovalo mi dýchanie. Odmietol som výzvu s ľútosťou, že som nemohol vyjadriť to, čo som cítil. Bol by som sa chcel pomodliť za môjho staršieho spolubrata, čo práve ležal v inej nemocnici. Bol by som sa modlil asi takto: " Ježišu, prosím ťa, keď už nebudem vládať vystierať ruky ku krížu, dovoľ, aby som ťa mohol objať okolo krku, navždy, na večné veky."

Biskup nakoniec ukončil všetko tak jednoducho a dôstojne a ja som sa iba pridal k tomu, čo sa tu dialo. Pomazanie ma priviedlo k Ježišovi, vložilo ma do jeho žehnajúcich a spásonosných rúk... Moje vnútro šepkalo: "Vezmi si odo mňa všetku slávu. Ty vieš o mne všetko a to ma zbavuje každej pochybnosti"...

Stroskotať v tebe, to je moja horúca a neudržateľná túžba, moje volanie v Duchu Svätom. Ó, Duchu Svätý Boží, príď! Ako často ťa moje srdce volá ... najmä teraz, keď sa moja choroba stupňuje a oveľa silnejšie cítim, že ma voláš ku sebe. Premožený, vyprahnutý, zničený chorobou, v tušení tvojej milosti, uvažujem o živej vode, ktorá pramení z Kristovho Srdca pre tých, čo v neho veria, ako symbol Ducha Svätého, ktorého oblažujúci prameň je už v nás. Blahoslavená nevládnosť mojich údov, ktorá mi dáva stále viac pociťovať jeho milosť!

Keď v krízových momentoch sa mi zdá, že už sa blížim k tebe, Pane, keď ma premáha namáhavý, dusivý pocit, že v bolesti strácam hlavu ... vzývam ťa, vystieram k tebe ruky a prosím Božiu vôľu, ktorá keď bude chcieť, nech ma vezme ku tebe. Niekedy sa mi zdá, že závoj, ktorý nás delí, je celkom tenký. Stačila by iba trochu väčšia kríza, iba malé zostrenie bolesti, celkom malá strata vedomia, malé trhnutie. A ty si tam, za tou tenkou stenou, možno dychtivejší ako ja, namáhaš sa viac ako ja, chveješ sa túžbou objať ma. Trpíme spolu, môj Ježišu, ešte tieto chvíle čakania!! (...) Ako rád by som sa ti klaňal, hľadiac na tvoju tvár, na druhej strane závoja pozemského života. Chcel by som zmerať tlkot tvojho Srdca, záchvevy celej tvojej bytosti, aby som mohol oznámiť mojim bratom, kto skutočne si a akú mocnú ozvenu majú u teba naše pozemské snaženia. Už dokonalé poznanie je raj, len treba vedieť čakať, až pokým zbadám, kde sa vlastne nachádzam... snáď preto, že už som ťa objímal okolo krku týmito vychudnutými, biednymi, ale tak zaľúbenými rukami!

(Svedectvo karmelitánskeho kňaza P. Maurizia Viganiho, ktorý zomrel v Izraeli, ako 62 ročný).

Eucharistia, srdce Jubilea

Keď sa na II. vatikánskom koncile hovorilo o Eucharistii, najvhodnejšou definíciou bol výraz "prameň a vrchol celého kresťanského života" (LG 11). Otec nám nemohol darovať viac, než dať nám Syna. Ježiš nám nemohol dať viac, než darovať nám sám seba. "A pretože miloval svojich čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13, 1).

Pozrime sa, ako Eucharistia vyjadruje tri základné aspekty Ježišovej lásky k nám:

  1. ako obetu: "Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás...Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás"
  1. ako pokrm nového života: "Moje telo je opravdivý pokrm... Moja krv je opravdivý nápoj".
  2. ako neustálu prítomnosť : "Ja som s vami až do skončenia sveta"

Jubilejný rok zdôrazňuje potrebu eucharistického prijímania, ako jednu z podmienok získania plnomocných odpustkov. Do samotného centra Jubilejného roka kladie osobitnú eucharistickú udalosť, t..j zvolanie Medzinárodného eucharistického kongresu na dni 18. až 25. júna.

Predkladáme čitateľom krátku úvahu o Eucharistii, aby každý vo svojom vnútri pouvažoval, aký je praktický dosah výrazov obeta - sviatosť - prítomnosť.

Čo pre mňa znamená obeta omše svätej? Čo je pre mňa sviatosť prijímania? Čo znamená pre mňa neustála prítomnosť Ježišova vo všetkých svätostánkoch sveta?

Obeta

Som prítomný na sv. omši. Ježiš sa obetuje za mňa. Hľa, ako veľmi ma miluje. On vie, že to je jediná obeta hodná Otca, jediná obeta zmierenia za moje hriechy - Toto robte na moju pamiatku" - ktorá nie je iba pamiatkou, ale uskutočňovaním a sprítomňovaním obety kríža. Živý a zmŕtvychvstalý Ježiš sa neustále obetuje Otcovi za našu spásu.

Ako sa zúčastňujem svätej omše? S akým úmyslom?

Ku Pátrovi Piovi som chodieval plných 26 rokov. Niet pochýb o tom, že Páter Pio pri každej omši prežíval Ježišovo utrpenie. To bol nepopierateľný fakt pre všetkých prítomných, čo s pohľadom upreným na jeho tvár sledovali omšový obrad.

Fakt, ktorý Páter Pio toľkokrát potvrdil vlastnými slovami, takže sám som prišiel k záveru, že obeta svätej omše nekrvavým spôsobom sprítomňuje obetu Kríža. Avšak v omšiach Pátra Pia účasť celebrujúceho bola vždy krvavá a často krv viditeľne vytekala z jeho stigiem.

Pred mnohými rokmi na schôdzi liturgistov odznela otázka: Čo odporúčate veriacim, čo im radíte, keď sú prítomní na svätej omši? Odpoveď bola jednoznačná: obetovať samých seba, svoju každodennú a konkrétnu situáciu, zdravie, prácu, okolnosti, či osobitné ťažkosti.. Liturgisti vychádzali z predpokladu, že Ježišove pocity počas utrpenia boli neustálym prijímaním Otcovej vôle: "Nech sa stane ako chceš ty, a nie ako ja".

Istý svätý kňaz (síce s trochu posunutým významom), sa modlil takto: "Pane, ráno som ja kňaz, ty si obeta a ja ťa obetujem Otcovi. Zvyšok dňa ty si kňaz, ja som obeta a ty ma obetuješ Otcovi". Takto bol jeho deň neustálou obetou Bohu, akoby odpoveďou na omšu.

Sviatosť

V tejto súvislosti odporúčame prečítať si VI. kapitolu Evanjelia podľa Jána, z ktorej vyberáme: "Ja som chlieb života. Ak niekto je tento chlieb, bude žiť naveky. Ak nebudete jesť telo Syna človeka a nebudete piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.

Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Kto sa živí mnou, bude žiť pre mňa; kto sa živí týmto chlebom, bude žiť naveky".

Aká hlboká jednota medzi nami a Ježišom! Skutočne môžeme povedať so sv. Pavlom: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Nesmieme však zabudnúť napomínania sv. Pavla týkajúce sa prijímania. "Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previnil sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie" (1 Kor 11, 27 - 28). My kňazi zaznamenávame, že príliš veľa veriacich chodí k prijímaniu a príliš málo ku spovedi. Pre spojenie s Bohom treba byť v jeho milosti. V opačnom prípade treba najprv pristúpiť k spovedi. Nestačí len ľútosť, potrebná je sviatostná spoveď.

Eucharistia je pokrm kresťana, čo žije v Kristovi. Je to sila, je posila, je milosť, lebo nás spája s pôvodcom milosti. Prijímajme často, podľa možnosti každý deň, alebo aspoň v nedeľu. Eucharistia sa v omši premieňa a prijímanie dopĺňa na nej účasť.

Stála prítomnosť

Ježiš je stále prítomný uprostred nás, živý, v celom svojom božstve a človečenstve, vo všetkých svätostánkoch sveta. Očakáva nás a pozýva, aby sme sa mu klaňali, aby nás potešil, aby nám dal všetko. Koľké telesné a duchovné uzdravenia sa udiali pred Eucharistickým Ježišom, koľko životných rozhodnutí, apoštolských osvietení! Ľudia často hľadajú radu u vykladačov kariet, ľudových liečiteľov, veštcov, ale nie u Ježiša. On to vidí a prijíma nás takých, akí sme. Prijíma opustenosť a samotu, prijíma zneuctenie a pohŕdanie. Myslím tu na eucharistické znesvätenia, na svätokrádežné prijímania, na krádeže hostií pre satanské čierne omše...

Koľko tu treba naprávať! Vznikli kongregácie sestier adorátoriek, ktoré dňom i nocou držia odprosujúcu poklonu pred Eucharistiou. V každom meste je kostol s vyloženou Sviatosťou, k poklone veriacich. V každej našej potrebe, v každom radostnom či smutnom návrate, prvá myšlienka má patriť Ježišovi prítomnému vo svätostánku.

Pochopil som to? Na koľko využívam túto nádhernú Ježišovu prítomnosť?

Don Gabriele Amorth

Medžugorie Torino

Eucharistický kongres 2000 v Ríme

Snahou Eucharistických kongresov je zdôrazniť rozličné aspekty Eucharistie a dať porozumieť jej význam.

Tak aj v tomto Jubilejnom roku sa konal v Ríme XVII. Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý bol zahájený 18. júna na Námestí sv. Petra a končil na sviatok Božieho tela 25. júna slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval Svätý Otec.

Vybraná téma kongresu bola "Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, chlieb pre nový život."

Program kongresu bol zameraný na spásonosnú obetu, ktorá sa obnovuje v omši a na spásonosný pokrm, ktorý je posilou kresťanského života. Všetkých nás pozýva, aby sme prehĺbili potrebu a vplyv Eucharistie pre každého z nás.

Týždeň tichej adorácie pred Eucharistiou, týždeň spevu, hymien a modlitieb. Celá Cirkev a celý svet obracajú zrak ku Matke Cirkvi v Ríme, ktorá v roku 2000 slávi svoje Veľké jubileum. Ján Pavol II. označil tento Medzinárodný eucharistický kongres za "srdce Jubilejného roka".

Eucharistia, srdce Cirkvi a srdce Jubilejného roka je teda srdcom sveta!

Toto je transformujúca pravda kresťanstva: bez Eucharistie niet Cirkvi a bez Cirkvi niet Eucharistie. Ježiš chlieb, Ježiš život, stáva sa pokrmom a nápojom spásy. Kto nemá vieru, vidí Eucharistiu iba ako fakt oddanosti voči Cirkvi. Je na nás, aby sme skutkami dosvedčili, že táto sviatosť môže premeniť svet.

Katechézy zverené jednotlivým kardinálom prejednávali tieto témy: "Eucharistia - prameň kultúry" "Eucharistia - obrátenie a uzmierenie" "Eucharistia - Kristova prítomnosť medzi nami". Skoro vo všetkých rímskych farnostiach sa vo dne - v noci konala stála eucharistická adorácia. Všetok Boží ľud bol vyzvaný k účasti: dospelí, prvoprijímajúce deti, mladí, cirkevné bratstvá, rehoľníci a biskupi z 90 biskupských konferencií z celého sveta. Samozrejme, nezabudlo sa ani na nemocných, u ktorých kňazi vykonávali návštevy v ich domovoch a počas celého týždňa sa konali sväté omše priamo v ústavoch sociálnej starostlivosti.

Ján Pavol II. bol počas tohto týždňa prítomný celkove štyri krát: na otvorení, na katechéze v stredu, na omši a procesii Božieho tela a na záverečnej Statio Orbis v nedeľu 25. júna. Týmto pápež zdôraznil význam kongresu, ktorý sa zámerne konal uprostred Jubilejného, intenzívne eucharistického roka.

Majte odvahu: buďte svätí!

V nedeľu 21. mája vyhlásil Svätý Otec 27 mexických blahoslavených za svätých, skoro všetkých mučeníkov, obetí revolučného obdobia medzi rokmi1915 a 1937, keď bolo v Mexiku protikatolícke prenasledovanie.

25 z nich bolo kňazov a laikov popravených pre príslušnosť ku viere. K tomu sa pridáva jeden kňaz a jedna rehoľná sestra, ktorí pracovali v charitnej oblasti. Títo svojím životom dokázali úplné odovzdanie sa Bohu cestou mučeníctva, alebo v službe chudobným.

Podľa prameňov Vatikánskeho rozhlasu, Ján Pavol II. vyhlásil počas svojho pontifikátu celkom 297 svätých, čo je len o jedného viac oproti obdobiu od r.1594 vrátane pontifikátu Pavla VI. Pokiaľ ide o blahoslavených, Ján Pavol II. ich vyhlásil 989, kým od r.1609 vrátane pontifikátu Pavla VI. bolo vyhlásených iba 808 blahoslavených.

Dňa 1.októbra t.r. bude kanonizovaných 120 čínskych mučeníkov (Číňanov i cudzincov). Na ten istý deň pripadá aj 51. výročie nástupu komunistov k moci v Číne. Z tohto dôvodu, oznámenie z 10. marca t.r. o kanonizácii nie je čínskej vrchnosti veľmi po vôli. Prostredníctvom Ansy dal Peking najavo, že dúfa, že Vatikán opäť nepodnikne veci, ktoré "urážajú city Číňanov".

Iba Kristus je brána k večnosti

V Bologni sa zišli biskupi talianskeho kraja Emilia Romagna, aby hľadali spôsob, ako čeliť problému špiritizmu, ktorý sa v poslednom čase šíri ako olejová škvrna.

Keďže sa množia prípady násilnej smrti medzi mládežou a všeobecne mladými ľuďmi, mnohí rodičia sa uchyľujú k špiritizmu, aby mohli nadviazať kontakt so svojimi mŕtvymi deťmi.

Problém dal vznik myšlienke, či by nebolo vhodné vytvoriť pre tých, čo znášajú bolesť nad stratou drahej osoby, vhodnú pastoračnú činnosť, ktorá by bola schopná jednak dať odpoveď na mnohé otázky zo strany postihnutých a jednak podľa potreby poskytla návštevy v rodinách a účasť na modlitbových stretnutiach.

Biskupmi navrhovaná alternatíva je šíriť v kresťanských komunitách nové poslanie, tzv. "misiu útechy" skrz evanjelizáciu o smrti, o vzkriesení a o spoločenstve svätých, v kresťanskom zmysle. Je dôležité nenechať rodinu samotnú v bolesti, ale s takýmto zámerom organizovať skupiny zložené z osôb ľudsky a duchovne mimoriadne citlivých (napr. kto už sám prežil bolestnú skúsenosť) so snahou pomáhať žiť tento ťažký údel vo svetle viery.

Iný aspekt (nie druhoradý) je pomôcť nájsť týmto osobám správny kontakt s ich drahými cez modlitbu.

II. vatikánsky koncil k tomuto hovorí: "Niektorí z učeníkov (Cirkvi) ešte kráčajú po zemi, iní už zanechali tento život a sú v stave očisťovania. Iní sa už tešia v Božej sláve, hľadiac na Trojjediného Boha. Každý však iným spôsobom a na inom stupni komunikujeme v tej istej láske k Bohu a k blížnemu... V skutočnosti, tí čo sú v Kristovi a vlastnia jeho Ducha, tvoria spolu jedinú Cirkev a v ňom sú navzájom spojení. Jednota medzi tými, čo ešte kráčajú a medzi bratmi, ktorí zomreli v Kristovom pokoji, nie je smrťou prerušená, ale ako Cirkev vždy verí, je upevňovaná prijímaním duchovných darov (LG 49; EV 1/419).

Láskou a modlitbou, viac než akýmkoľvek iným spôsobom, možno iným pomôcť dostať sa zo zúfalstva a zo samoty neporozumenia, lebo cesta modlitby nesklame, naopak, privádza nás k našej jedinej nádeji Ježišovi Kristovi.

Viera zachraňuje spravodlivých

Rwande biskup z Gikongoro Mons. Augustin Misago, uväznený 14. apríla 1999 vo väzení Kigali a bol pre neho žiadaný trest smrti, bol 15. júna t.r. oslobodený spod všetkej obžaloby, ktorá spadá až do r. 1994, keď v krajine zúrili prestrelky medzi kmeňmi Tutsi a Hutu.

Biskup bol obžalovaný, že v jeho diecéze má podiel na krvipreliatí 150 tisíc príslušníkov kmeňa Tutsi a že odmietol prijať utečencov. Táto obžaloba bola vyvrátená na základe svedectva istého mladíka, ktorý podľa prokuratúry udajne zomrel v zrážke spolu s deviatimi inými chlapcami v r. 1994. Tento chlapec pred súdom prehlásil, že jeho a ostatných chlapcov zachránil práve Mons.Misago.

Dôvod k jeho domnelému odsúdeniu bolo skôr treba hľadať v skutočnosti, že za všetky tieto roky nikdy neprestal bojovať proti násiliu a pranierovať nespravodlivosť a to rovnako pre obete kmeňa Tutsi tak aj pre kmeň Hutu. Keď v r. 1995 bolo v jeho diecéze spáchané masakrovanie príslušníkov Hutu, neváhal požadovať o úradné prešetrenie.

Dňa 10. mája na základe správ o vymeraní najvyššieho trestu, poslal Svätý Otec biskupovi telegram, v ktorom ho uisťuje o svojej blízkosti i celej Cirkvi a želal mu, aby sa čo najskôr mohol vrátiť na čelo svojej diecéznej komunity.

Biskup Misago dňa 17. mája takto odpovedal Svätému Otcovi: "Svätý Otče, kto má česť písomne sa obrátiť na Vás, je jeden z Vašich synov, biskup z Gikongoro, zadržiavaný vo väzení v Kigali od 14. 4. 1999.

Obdržal som Vaše dojímavé otcovské posolstvo, ktoré mi prinieslo posilu a oporu. Prišlo v správnom čase, t.j. v kritickej chvíli, keď štátna prokuratúra žiadala pre mňa trest smrti, zákrok, ktorý považujem za úplne nespravodlivý a bezdôvodný. Svätý Otče, z hĺbky srdca sa Vám chcem poďakovať za Vaše gesto solidarity a súcitu..."

Udalosť biskupa Misaga, ktorá súvisí s vnútornou a zahraničnou politikou, je príznačná pre veľmi chúlostivú situáciu akú Afrika prežíva za posledné roky.

Kardinál Tomko, prefekt Kongregácie pre propagandu viery, komentuje túto udalosť, pripomínajúc, že v mnohých krajinách Afriky existuje prenasledovanie Cirkvi a je namierené nielen proti Mons. Misagovi. V strednej Afrike a v oblasti Veľkých jazier sú pokusy o oslabenie Cirkvi vyhľadávanými zámienkami. Na základe falošných obvinení a vybavovaní si osobných účtov bolo zabitých mnoho kresťanov. Zdá sa, že v Afrike bola prijatá rovnaká stratégia, aká bola v sedemdesiatych rokoch v Latinskej Amerike, keď boli prenasledovaní biskupi a podporovalo sa šírenie siekt a rôznych ideológií.

"Vráťte sa k prvotnému nadšeniu"

Výzva k svätosti: hlavný dôvod, prečo Mária pretrváva v Medžugorí.

(Pokrač. z Medžugorských ozvien č. 151)

Kráľovná pokoja nás vedie k svätosti, duchovným, úplne pozitívnym smerom, bez bigotných sklonov a mylných náklonností, cestou úplne preniknutou svetlom Božieho života, ktoré nás oslobodzuje od dávnej ťarchy ľudstva doráňaného hriechom, aby nás stále plnšie uvádzala do radosti nových stvorení a slobody Božích detí: " Drahé deti! ... Pozývam vás k veľkej radosti a k pokoju, čo dáva iba Boh (pos. z 25.3.1989)... a chcem vás neustále uvádzať k radosti života. Chcem, aby každý z vás objavil radosť a lásku, ktorá sa nachádza iba v Bohu a ktorú môže dať iba Boh (pos. z 25.5.1989).

Pripomíname prísny evanjeliový výrok "aká úzka je cesta a tesná brána, ktorá vedie do života (Lk 13, 24)". Pripomína nám, že cesta k svätosti si vyžaduje veľké úsilie a neustálu bdelosť. "Už roky ste pozývaní k svätosti, ale stále ste ešte ďaleko. Žehnám vás". (pos. z 25.3.1989)

V najnovších posolstvách sa Mária obracia najmä na tých, ktorí sa rozhodli ísť cestou obrátenia. Povzbudzuje ich, aby urobili nové, zrelšie a rozhodnejšie duchovné kroky na ceste k svätosti, aby sa skutočne stali "nástrojmi v jej rukách pre spásu sveta" (pos. z 25.3.1994), schopnými zahrnúť darom svätosti aj ostatných bratov, tých, čo Máriino citlivé Srdce vidí ako hladujú a sú smädní po pravde Božej lásky: "Žiadam si, drahé dietky, aby ste všetci, čo ste skrz posolstvá, ktoré vám dávam, pocítili vôňu svätosti, vniesli ju do tohto sveta hladného po Bohu a po Božej láske" (pos. z 25.3.1994).

Vážne sa rozhodnúť pre svätosť, to je vlastne jediný spôsob, ako hodnoverne preukázať Márii svoju lásku a byť skutočne blízki jej Nepoškvrnenému Srdcu (pos. z 25.4.1994). Akoby sa v ňom odrážala ozvena evanjeliového výroku: "Kto prijíma moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje" (Jn 14, 21).

Mária chce, aby jasný cieľ našej cesty ku svätosti, ktorá je dielom Ducha Svätého (pos. z 25.7.1994), bola predovšetkým sláva Boha Otca a jeho Svätého mena, ktoré tvorí najvyšší cieľ Kristovej spásonosnej činnosti. "Drahé deti, túžim, aby ste boli nádhernou kyticou kvetov, ktorú obetujete Bohu na deň Všetkých svätých. Pozývam vás, aby ste sa otvorili voči nebu a chápali svätých ako svoje vzory" (pos. z 25.10.1994)..."

"Drahé deti, dnes vás pozývam, aby ste chválili Boha, aby jeho Meno bolo sväté vo vašich srdciach a vo vašom živote. Keď ste vo svätosti Boha, Boh je s vami a dáva vám pokoj a radosť, čo prichádza len od neho samého (pos. z 25.5.1997).

Mária nám pripomína, že duchovné miesto, v ktorom sa výhradne uskutočňuje posvätenie veriacich, je slávenie Eucharistickej obety, ako zdroja a vrcholu celého kresťanského života" (II. vat. koncil, Lum.Gent.). V nej je prítomný sám Kristus, náš Veľkonočný baránok (II.vat. koncil, Presb.Ord.), ktorý nás pozýva, aby sme celú našu existenciu stále viac zameriavali na jej veľkonočné tajomstvo. "Nech svätá omša nie je pre vás zvykom, ale životom. Keď každý deň budete prežívať svätú omšu, budete cítiť potrebu svätosti a budete v nej rásť (pos. z 25.I.1998).

Neustále sa modlime a prostredníctvom Máriiných rúk veľkodušne ponúknime Bohu celý náš život, aby sa v plnosti uskutočnila túžba, ktorá zo všetkého najviac zapaľuje Srdce Kráľovnej pokoja, t.j. aby všetci, čo boli pozvaní do Medžugoria, ku tomuto prameňu milosti, prišli do raja s osobitným darom, ktorý jej bol daný ako svätosť rozpálená láskou jej Nepoškvrneného Srdca (pos. z 13.11.1986).

Giuseppe Ferraro

SPRÁVY Z POŽEHNANEJ ZEME

Misijná cesta P. Slavka Barbariča

Začiatkom apríla t.r, navštívil P. Slavko Barbarič Holandsko, Belgicko a Francúzsko. Po svojom návrate takto z nich opísal svoje dojmy:

"Medžugorské udalosti, ktoré počas uplynulých 18 rokov a 10 mesiacov zhromaždili množstvo veriacich z celého sveta,. sa šíria ako požehnaný oheň do všetkých končín zeme a naďalej spájajú všetkých, ktorí chcú prostredníctvom modlitby zostať vzájomne zjednotení. Z tohto dôvodu sa medžugorskí pátri schádzajú k modlitbe s veriacimi v ich miestnych kostoloch a svojou prítomnosťou pomáhajú zažínať oheň, ktorý sa zapálil v Medžugorí a šíri sa stále viac.

Pre tento účel boli v Belgicku vybrané dve miesta, kde sa schádzajú veriaci, ktorí žijú ducha medžuigorských posolstiev. Týmito miestami sú Banneux a Beaurring, ktoré sú zároveň národnými svätyňami.

Medžugorská spiritualita dala mnohým nové povzbudenie k modlitbe, k účasti na sv. omši a najmä k euchristickej poklone. Cirkev sa obnovuje v duchu modlitby. Vďačný Bohu za všetky tie nádherné stretnutia s tými, čo prijali posolstvá Kráľovnej pokoja a túžia žiť svoj život s Bohom, sa P. Slavko vrátil do Medžugoria.

* Medzinárodné stretnutie kňazov v Medžugorí sa konalo od 30.6. do 6.7. 2000 na tému: "Kňaz, človek Najsvätejšej Trojice a služobník Kristovho tela". O účastníkov sa postarali farské rodiny. Svoje príspevky na stretnutí predniesli: D. Ange, P. James Manjackal, P. Rufus Pereira, P. Martin Ramoser, Sr.Elvíra a ďalší.

Festival mladých

Už sa stalo zvykom, že farnosť v Medžugorí aj tohto roku pozvala mladých z celého sveta k účasti na známom festivale mladých, ktorý sa konal od 31.7 do 6.8.2000.

Témou, ktorá dala podnet k úvahám a duchovnému prehĺbeniu bolo "Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami" Po skúsenostiach z predchádzajúcich rokov, organizátori podujatia vopred doporučili účastníkom, aby sa primerane vystrojili, aby si priniesli malý rozhlasový prijímač FM so sluchátkami, (aby mohli počúvať simultánny preklad vo vlastnej reči), Sväté písmo a malý slnečník na ochranu proti augustovým horúčavám.

Zhoda ... alebo proroctvo?

Je známe, že 13. mája t.r., pri príležitosti blahorečenia fatimských detí Františka a Hyacinty, zverejnil Svätý Otec časť tretieho fatimského tajomstva.

Práve na vigíliu tejto veľkej udalosti, Panna Mária vyzvala pútnikov prítomných v Medžugorí (prostredníctvom vizionára Ivana), aby boli prítomní na večernom zjavení na Podbrde. Mária bola neobyčajne radostná a určite nie náhodou tej noci mimoriadne prosila za mier vo svete. Práve o toto Mária prosila dvoch pastierikov, keď im zverila prostriedok na urýchlenie konca prvej svetovej vojny - každodennú modlitbu svätého ruženca a prinášanie obety Bohu, skrz jej Nepoškvrnené Srdce.

Pamätáme si tiež, že na Svätého Otca bol 13. mája 1981 spáchaný atentát. Podľa známeho reportéra, keď Ján Pavol II. bol prevážaný do nemocnice, jeho pery neustále šepkali prosbu: "Príď, Mária, príď! ... Mária sa začala zjavovať v Medžugorí nasledujúci mesiac. Tento pápež, o ktorom dňa 25. marca 1984 Mária v Medžugorí povedala :Vyvolila som ho pre tento čas", vykonal zasvätenie, o ktoré ho Mária požiadala. O niekoľko hodín neskôr, Panna Mária v Medžugorí povedala deťom: "Radujte sa so mnou a s mojimi anjelmi, lebo časť môjho plánu bola splnená. Mnohí sa už obrátili, ale mnohí sa ešte nechcú obrátiť. Modlite sa!" ... To bolo v poradí tisíce zjavenie v Medžugorí. V ten deň po obrade zasvätenia strávil Svätý Otec štyri hodiny s biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý sa práve vrátil z Ruska, kde v Kremli (Moskva) slávil sv. omšu a kde bol v duchu spojený so Svätým Otcom v Ríme, ktorý realizoval akt zasvätenia. Svätý Otec bol prekvapený, že pri návrate sa jeho priateľ nezastavil v Medžugorí. Povedal mu. "Medžugorie je splnenie a pokračovanie Fatimy"! O sedem rokov neskôr Panna Mária potvrdila pápežove slová takto: "Drahé deti! Aj dnes vás, ako nikdy predtým, vyzývam k modlitbe, lebo môj plán sa začal uskutočňovať ...Vyzývam vás k deväťdňovému pôstu, aby sa vašou pomocou splnilo všetko, čo som chcela uskutočniť skrz tajomstvá, ktoré som oznámila vo Fatime. Pozývam vás, drahé dietky, aby ste pochopili význam môjho príchodu a vážnosť situácie". (25.8.1991)

Nasledujúci mesiac Panna Mária v Medžugorí vyzvala: "Pomôžte môjmu Nepoškvrnenému Srdcu zvíťaziť v tomto hriešnom svete"(25.9.1991. Aké lepšie zavŕšenie fatimského plánu môže byť, než triumf Máriinho Nepoškvrneného Srdca? Toto je vysvetlením, prečo zjavenia v Medžugorí by mali byť posledné zjavenia tu na zemi. Vo Fatime Panna Mária povedala prorocké vyhlásenie o budúcnosti: "Napriek všetkému, nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí!"

Ján Pavol II. vo svojej knihe "Prekročiť prah nádeje" napísal: "Ak príde víťazstvo, príde prostredníctvom Márie. Kristus ho dobyje skrz ňu, lebo chce, aby jeho súčasné a budúce víťazstvá boli spojené s ňou... Keď sa Mária zjavila trom fatimským deťom, povedala im slová, ktoré teraz, na konci storočia došli k splneniu. Mnohí ľudia dnes venujú svoju pozornosť rôznym proroctvám o budúcnosti, kým tí, čo ich produkujú a naháňajú ľuďom strach, na tom zarábajú. My, čo sa nazývame "medžugorskými deťmi, sme pozvaní, aby sme boli Máriinými apoštolmi. Sme zodpovední za šírenie tej Máriinej radosti, ktorá v budúcnosti bude panovať: "čas pokoja, čo moje Srdce netrpezlivo očakáva!" (25.6.1995)

Sr.Emmanuela

  1. Jozo Zovko vo Verone

Odpoludnia 17. júna t.r. sa vo veronskej Aréne, ktorá bola vybudovaná ešte pred narodením Krista a je stále dobre zachovaná a schopná prevádzky, vďaka odvahe organizátorov a súhlasu zo strany mesta, konalo náboženské stretnutie jedinečného významu.

Asi 10 000 účastníkov z celého Talianska, (čo predstavuje plnú kapacitu Arény), zažilo jedinečnú katechetickú skúsenosť, keď  spevom, tichým rozjímaním,  zbožnou účasťou na koncelebrovanej sv. omši a nakoniec  zborovým odriekaním aktu zasvätenia Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, vzdali hold slávnostne vyloženej Najsvätejšej Sviatosti.

Prekvapením bola účasť slovenského biskupa Mons. Pavla Hnilicu, ktorý svojím, žiaľ krátkym príhovorom, avšak vyvetľujúcim spôsobom, poukázal na význam zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. V homílii biskup P. Flavio Roberto dal vyniknúť prítomnosti týchto dvoch hostí - P.Joza Zovka a Mons. Hnilicu, nazývajúc ich živými svedkami viery, lebo počas komunistického obdobia v krajinách "za železnou oponou" znášali ťažké prenasledovania.

Red.

Náš život: putovanie s Máriou

O uskutočňovanie plánu putovných sošiek Panny Márie, o ktorom sme hovorili v minulom čísle nášho časopisu, sa v Ríme stará kard. Medina Estévez, prefekt Kongregácie Božského kultu a vysluhovania sviatostí. On sám napísal úvod knihy "Naša pani Francúzska, zv.II." (ktorá je k dispozícii už aj v angličtine, španielčine a francúzštine). Táto kniha predstavuje históriu hnutia "putovných sošiek" vo svete a je doplnená početnými svedectvami patriarchov, kardinálov, arcibiskupov a biskupov z piatich kontinentov. Z úvodu knihy sme vybrali úsek, v ktorom kardinál analyzuje doktrinálny, cirkevný a duchovný základ Máriiných vizitácií. Jeho príhovor objasňuje stanovisko Cirkvi voči tejto iniciatíve a veriacim pomáha pochopiť jej dosah a bohatstvo.

Aký je duchovný základ vizitácií? Putovanie týchto posvätných obrazov Matky Božej je darom milosti pre tých, čo ho prijímajú s čistým a úprimným srdcom a výzvou, aby s dojatím a vďačnosťou pamätali na hlboký zmysel vlastného kresťanského volania a pozvania k svätosti, je výzvou k počúvaniu Božieho slova a jeho uvádzania do života. Božia Matka, ktorá drží v náručí svojho syna Ježiša, nám ho ukazuje, akoby hovorila: "Hľaďte a viďte v ňom jedinú záruku spásy! On je naše šťastie! On je náš učiteľ, On je naša pravda."

Istota základu Cirkvi... Putovné obrazy (sošky, ikony) Panny Márie tvoria oprávnený výraz ľudovej zbožnosti a mnohí biskupi slovom ale aj písmom dosvedčili aké duchovné plody prinášajú tieto návštevy. Sú bohato popretkávané detinskou láskou, zbožnosťou, dôverou, horlivými modlitbami a konečne aj radosťou, lebo Ježiš skrz Máriu učinil veľké veci, On, ktorý je mocný a jeho meno je plné slávy.

a doktrinálna ... Vizitácia Máriinho obrazu sa zakladá na učení katolíckej Cirkvi, ktorá viac ako tisíc rokov zastáva opodstatnenie tohto kultu, lebo pomáha veriacim lepšie vnímať Máriino Srdce, ktoré obraz predstavuje. Katechizmus katolíckej Cirkvi podrobne vysvetľuje autentický význam kultu ( Ježiš, Mária, anjeli, svätí, kríž), tak ako ho veriaci prijímajú. Počas nášho pozemského putovania, ktoré je iba dočasným úsekom našej pozemskej existencie, posvätné obrazy nám pomáhajú  predstaviť si budúci, večný život a nezabúdať na skutočnosti, skrz ktoré nás Božie milosrdenstvo priviedlo ku spáse.

stretnúť Syna v Matke: Láska k Matke Božej pobáda veriaceho katolíka, aby sa vložil do Krista, prameňa života, a do Cirkvi, ktorá je jeho telom. Keďže Kristus v lone panenskej Matky prijal. ľudskú prirodzenosť a preto, že ona sprevádzala svojho Syna ku nohám Kríža, láska k Matke je neoddeliteľná od sviatostného života veriaceho človeka, kde v eucharistickom spojení prijíma Telo toho, ktorý sa v lone Panny stal človekom, aby sa vydal ako obeť chvály a odčinenia na oltári Kríža. Ježiš a jeho Blahoslavená Matka žehnajú všetkých, ktorí obracajú zrak k posvätným obrazom, aby vo viere objavili skutočnosti na druhej strane viditeľných vecí a ktoré tvoria podstatu našej nádeje a našej radosti.

Jorge kard. Medina Estévez

Ako sa zúčastňovať tejto mariánskej iniciatívy?

Spolupracovať možno viacerými spôsobmi. Podľa vašej ľubovôle môžete si zvoliť sošku. alebo ikonu, ktorá sa už uctieva vo vašej diecéze a zorganizovať jej putovanie z farnosti do farnosti, alebo z rodiny do rodiny, alebo všade tam, kde Mária môže prehovoriť k svojim deťom. Ak by ste sami neboli v stave zorganizovať jej putovanie, potom je najlepšie venovať jednu sošku alebo ikonu a poveriť Združenie úlohou, aby ju poslali jednému z 500 000 už existujúcich žiadateľov, kde s požehnaním miestneho biskupa bude plniť vizitácie..

V takomto prípade môžete objednať "Putovnú sošku Panny Márie" na adrese: NDF, 48 avenue de Paris 91410 Dourdan (cena vrátane poštovného je 180 $ )

S Kristom, ktorý žije včera, dnes a navždy, sa zúčastnime na tomto dare pre jeho Matku.

Edmond Fricoteaux

Associazione della Madonna Pellegrina (Združenie Putovnej Panny Márie)

Predseda: Amaddio Luzzi - Via della Luce, 48 00153 ROMA, tel. 06/5813961 - Sekretariát: tel/fax: 0761/79 24 67 - e-mail: effelle99@iol.it

Novým predsedom Združenia Eco di Maria (Medžugorské ozveny) je Don Alberto Bertozzi . V súčasnosti je farským vikárom v Castiglione delle Stiviere (MN), rodnom meste sv.Luigiho Gonzagu. Bol to práve Don Angelo, čo prebudil v ňom volanie ku kňazstvu. V 33.rokoch života Don Alberto zanechal prácu robotníka, potom 12 rokov žil s Don Angelom vo farnosti Villanova Maiardina. Popri tom 6 rokov študoval teológiu v seminári v Mantove. Vysvätený za kňaza je už 6 rokov.

Okrem toho, že je právnym zástupcom Združenia, svojím kňazským požehnaním bude sprevádzať každé číslo nášho bulletinu.

" S vďačnosťou a s bázňou sa hlásim k tým, čo sa starajú o existenciu nášho časopisu. Uznávam, že nemám v sebe charizmu ani kapacitu Dona. Angela. Matka Božia podľa svojej vôle naďalej bude pozývať svoje deti, aby tvorili s Kristom jedno telo.

Nech Boh požehná všetkých spolupracovníkov.

Don Alberto

Villanova M., 29. júna 2000

(Preklad z taliančiny: M.Bezáková)