Medžugorské ozveny č. 160

Mária, Kráľovná pokoja

slovenské vydanie

november - december 2001


Posolstvo Panny Márie z 25. septembra 2001:

"Drahé deti!
Aj dnes vás pozývam k modlitbe, zvlášť dnes keď satan chce vojnu a nenávisť. Ja vás znovu pozývam, dietky, modlite sa a postite sa, aby vám Boh dal pokoj. Svedčite o pokoji každému srdcu a buďte nositeľmi pokoja v tomto nepokojnom svete. Ja som s vami a orodujem u Boha za každého z vás. a vy sa nebojte, pretože kto sa modlí, nebojí sa zla a nemá v srdci nenávisť.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!"

Prinášajte svetu pokoj!

Dnes, keď satan chce vojnu a nenávisť, Mária nás opäť pozýva k modlitbepôstu. Modlitba a pôst sú zbrane, ktoré nám Kráľovná pokoja na záchranu sveta od sebazničenia neustále naznačuje. Sú to zbrane nenápadné, ale veľmi účinné, lebo svoju moc čerpajú priamo v Bohu. Sú to zbrane malých a ponížených, ktorí sú veľmi milí a blízki Bohu, lebo majú tvár Syna. Sú to oni, a medzi nimi na prvom mieste Svätý otec, čo môžu pre svet dosiahnuť pokoj, ktorý svet sám nemôže dosiahnuť a ktorý je dar Kristov. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje (Jn 14, 27).

Modlite sa a postite sa, aby vám Boh dal pokoj! Je to skľúčená výzva Matky k svojim deťom, aby hľadali útočište pod krídlami Božími (Ž 56) v tejto temnej noci, kedy je možné registrovať prítomnosť dravých šeliem (Sv. otec, gen. audiencia 19. sept. 2001).

Treba sa postiť, t.j. zriecť sa zbytočného a živiť sa tým, čo je podstatné. Zbytočným nie je iba prebytok potravy pre telo, ktorý často býva príčinou chorôb a smrti v „bohatých“ krajinách. Prebytočné je všetko to, čo nie je k životu potrebné, veď pre nás veriacich „život“ znamená život v Bohu. Človek je Božie stvorenie a jedine Boh je pre neho podstatný. Martha Robinová (u ktorej prebieha beatifikačný proces) nejedla a nepila plných 50 rokov a živila sa iba Eucharistiou. Pôst nie je len zdržovanie sa pokrmu, ale striedmy život, užívanie pozemských dobier v súlade s Božou vôľou. Pôstom rozumieme aj rozvážne užívanie informačných prostriedkov, či vypnutie televízora, aby sme nepodľahli konzumným vzorom, aby sme si navrhované vzory nenechali vnucovať a nedali sa nechať prispôsobiť „svetskej logike“, ktorá je často úplne opačná než Božia logika. Pôst je aj nachádzanie ticha v nás a okolo nás tak, aby sme cítili Božiu prítomnosť. Boh hovorí k tým, čo v modlitbe vstupujú do spoločenstva s Ním. On hovorí a dáva múdrosť chápať svetské udalosti, odvahu nenechať sa nimi rozvrátiť, silu prekonať ich. Jedine Kristove slovo nám môže dať odpoveď na otázky, ktoré víria v našej duši. Aj keď sa zdá, že mocnosti temna sú v prevahe, veriaci človek vie, že zlo a smrť nemajú posledné slovo. o to sa opiera naša kresťanská nádej, v tomto momente sa živí naša modliaca sa nádej (Sv. otec, gen. audiencia 12. sept. 2001).

Majme teda odvahu! Sme povolaní k nádeji, ktorá pre nás znamená istotu. Kristus už spasil svet! Sily zla nebudú mať prevahu! V spojení so Svätým otcom, posilnení Máriinou ochranou, kráčajme vpred s obnovenou dôverou. Modlitba a pôst nech sú našou zbraňou, zbraňou ktorá nerozdeľuje ale zjednocuje, nezraňuje ale uzdravuje, nezasieva nenávisť a smrť, ale pokoj a život. Prinášajme pokoj našich sŕdc do našich rodín, do sŕdc tých, ktorých stretneme. Ostatné urobí Boh!
Nuccio Quattrocchi

Posolstvo Panny Márie z 25. októbra 2001:

Drahé deti!
Pozývam vás aj dnes, aby ste sa modlili z celého srdca a milovali jedni druhých. Dietky, vy ste vyvolení, aby ste svedčili o pokoji a o radosti. Keď niet pokoja, modlite sa a dostanete ho. Skrze vás a vaše modlitby, dietky, pokoj potečie svetom. Preto, dietky, modlite sa, modlite sa, modlite sa, pretože modlitba robí zázraky v ľudských srdciach i vo svete. Ja som s vami a ďakujem Bohu za každého z vás, ktorý s vážnosťou prijal a žije modlitbu.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!

Svedčiť s vážnosťou

Pri poslednej večeri po tom, čo sa Judáš vzdialil, povedal Ježiš: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nie ako svet dáva, ja vám ho dávam (Jn 14, 27). Svet v skutočnosti nie je schopný pravého pokoja. Je nanajvýš schopný, a to je už veľa, iba pokojného spolužitia. Pokoj, ktorý hlása Kristus, lúčiac sa so svojimi, a ktorý potom prináša ako dar Vzkrieseného (Jn 20, 19-26) nie je neprítomnosť vojny, ani sa nezakladá na žiadnej forme moci. Je to ovocie hlbokého spoločenstva medzi Synom a Otcom, ovocie ukrižovanej Lásky, ktorá je súčasne ponížením sa a slávou, smrťou a životom (Fil 2, 6-11). Iba Boh nám môže dať pravý pokoj, iba v Kristovi ho môžeme dostať, lebo On je náš pokoj (Ef 2, 14).

Už od prvých zjavení nám v Medžugorí Mária ukazuje cestu pokoja. Predstavuje sa ako Kráľovná pokoja (pos. z 25. 7. 1988). S nekonečnou trpezlivosťou nás volá, aby sme našli svoju synovskú úlohu v odovzdaní sa Bohu, v modlitbe, v pôste. Ježiš Kristus je náš pokoj a Mária nás vedie k Nemu, ukazuje svoje materstvo obrodzujúc nás v Kristovi a Krista v nás.

Pozývam vás aj dnes, aby ste sa modlili z celého srdca a milovali jedni druhých. Vstúpiť do modlitby znamená vojsť do spoločenstva s Bohom. Modlitba je pravá vtedy, ak nás privádza do spoločenstva s Bohom, teda ak predstavuje ponorenie sa do lásky, lebo Boh je Láska (1 Jn 4, 8). Ľudská láska takto presiahne každú hranicu vlastného ja, aby prijala spasiteľskú moc a silu Božej lásky: milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval (Jn 15, 12).

Dietky, vy ste vyvolení, aby ste svedčili o pokoji a radosti. Musíme mať odvahu veriť týmto slovám, nehľadieť na našu nehodnosť ani na ľudskú neschopnosť, ale upriamiť pohľad na Toho, ktorý bol prebodnutý. Treba sa ním nechať milovať, treba sa mu odovzdať. Nie iba raz, ale zakaždým, v skúškach malých či veľkých, v radostných či smutných. a ak na ceste našej kalvárie neváhame plakať sami nad sebou, a dokážeme byť svedkami pokoja a radosti, vtedy cez nás pokoj začne plynúť na svet.

Svedčiť pokoj a radosť znamená svedčiť živého Krista v nás. Modlitba činí zázraky v srdciach ľudí a vo svete. Modlitba prináša pokoj, ten pravý pokoj, do nášho srdca a celému svetu. Mária nám tu pripomína základnú, podstatnú pravdu našej viery. Prijmime so všetkou vážnosťou jej pozvanie a zmení sa celý náš život a dejiny celého sveta.
N. Q.

Ján Pavol II. v Strednej Ázii

V dňoch 22. 27. septembra zavŕšil Ján Pavol II. svoju 95. pastoračnú cestu, keď navštívil bývalé sovietske republiky Kazachstan a Arménsko. Bol prijatý veľmi srdečne ako zo strany tamojšieho obyvateľstva, tak zo strany civilných a náboženských autorít.

V Kazachstane sú katolíci v menšine (menej ako 2 %) voči moslimskej väčšine (50 %) a ortodoxnej časti (30 %) obyvateľstva. Počas sv. omše celebrovanej v hlavnom meste Kazachstanu Astana, na ktorej sa zúčastnil okrem katolíkov, ortodoxných a protestantov aj veľký počet moslimov, hovoril Svätý otec najmä o mieri, náboženskej slobode a rešpektovaní ľudských práv. Slová Svätého otca boli namierené nielen na situáciu v Kazachstane, ale aj na medzinárodnú krízu. Odsúdil každú formu násilia, najmä ak hľadá ospravedlnenie v náboženstve - nenávisť, fanatizmus a terorizmus, zneužitie v mene Boha a zohavenie pravého obrazu človeka. Zdôrazňujúc, že katolícka Cirkev rešpektuje islam ako autentické náboženstvo, opäť vyzval kresťanov a moslimov, aby spolupracovali na uskutočnení civilizácie lásky.

Kazachstan dnes rovnako ako iné krajiny, ktoré sa dostali spod komunistickej diktatúry, ktorá vštepovala ľuďom ateizmus a opovrhovanie náboženskými hodnotami, je vystavený riziku materializmu. Dlhá zima komunistickej nadvlády, ktorej snahou bolo vykoreniť Boha zo srdca človeka, často tak pokorila duchovnú kultúru týchto národov, že dnes je v nich zaznamenaná taká chudoba ideálov, že robí národ zraniteľným voči západným mýtom konzumizmu a hedonizmu. Slová Svätého otca potvrdilo pri stretnutí s univerzitnými študentmi. Jeden kazašský študent spomínal: „Po páde komunizmu sme boli plní ilúzií, že šťastie môže prísť z materiálneho dobra. Dnes mnohí moji rovesníci hľadajú pravé hodnoty“. Svätý otec študentom nakoniec zdôraznil, že žiadna pozemská skutočnosť vás nemôže plne uspokojiť. Otvorte sa voči Tomu čo vás stvoril z lásky a chce z vás učiniť dôstojných, slobodných a pekných ľudí.

Druhou etapou kaukazskej cesty Svätého otca bolo Arménsko, ktoré sa hrdí titulom prvého kresťanského kráľovstva v dejinách. Obrátenie arménskeho kráľovstva na kresťanstvo sa udialo v r. 301 a teda tohto roku arménska cirkev slávi 1700 rokov kresťanstva. Apoštolská arménska cirkev, ktorú riadi patriarcha katholikos, je súčasťou východných ortodoxných cirkví (alebo antických východných cirkví), ktoré v V. storočí neprijali závery Chalcedonského koncilu (r. 451). Koncil ustanovil, že v Kristovi sú v jednej osobe dve podstaty (božská a ľudská). Arménska cirkev preto už storočia nie je v plnom súlade ani s katolíckou, ani s inými ortodoxnými cirkvami. Z tohto dôvodu pápež Ján Pavol II. a katholikos Karekin II. nekoncelebrovali spoločnú Eucharistiu. Dnes je tendencia uznať, že teologické spory z V. storoč

rópske mocnosti prvej svetovej vojny zostali voči tomuto faktu ľahostajné. Toto krvipreliatie, ktoré na dlhé roky prinieslo politiku mlčania, bolo s vyhladením Židov a vyhubením indiánskeho etnika v Severnej Amerike najväčšou genocídou v dejinách ľudstva. Zatiaľ čo cirkevné kruhy diskutovali o teologických otázkach, arménsky ľud, obkľúčený moslimami, považoval kresťanskú vieru za rozlišujúce znamenie vlastnej identity, ktorú bolo treba strážiť aj mučeníctvom. Dnes sú teologické otázky z väčšej časti prekonané a návšteva Svätého otca má veľký ekumenický význam: Počas celej cesty sprevádzal Jána Pavla II. katholikos a Svätý otec bol jeho hosťom. Vzájomne zdieľali verejné aj súkromné chvíle, spoločne žehnali ľud.

Dnes sú tu všeobecné výzvy, ktoré platia pre všetkých kresťanov. Vyžadujú angažovanosť, spoluprácu, odpustenie a vzájomný rešpekt, lebo dnes je tu neznalosť viery, je tu prenikanie siekt, ktoré majú násilný dopad, morálne vzťahy, ktoré zničil ateizmus, šírenie sociálnej nespravodlivosti a korupcie, všeobecná bieda. Dnes v Arménsku, ako aj v Kazachstane, v Afrike, v Európe či v Amerike, kresťania musia vydávať svedectvo o vzájomnom bratstve a pastoračnej jednote, aby svet uveril. Dnes a zajtra!
Mirco Trabuio

Geostrategická apoštolská cesta
P. Daniel Ange

Kachachstan - križovatka medzi Európou a Áziou

Vo svojej homílii z 15. augusta 2001 v Castel Gandolfe, Ján Pavol II. mysliac na svoju budúcu apoštolskú cestu do Kazachstanu a Arménska, hovorí: „Tebe, Mária zverujem tento nový úsek mojej služby pre Cirkev a pre svet..“ Bola to historická cesta, ako bola tá ukrajinská, lebo sa tu jedná o dve krajiny bývalého Sovietského zväzu, presiaknuté krvou nespočetných mučeníkov. Cesta do Kazachstanu je zvlášť „geostrategická“. Táto krajina, 5-krát väčšia ako Francúzsko a 70-krát väčšia ako Belgicko, tvorí most medzi východnou Európu (oslobodenou od komunistickej ideológie) a Čínou (ešte pod marxistickým útlakom). Svätý otec tu bol očakávaný s nadšením. P. Daniel-Ange pripravoval mladých v Kazachstane na stretnutie, ktoré sa pokladá za rozhodujúce pre Áziu, kontinent tretieho tisícročia Cirkvi. „Po tom, čo mi bola dopriata radosť zúčastniť sa XII. festivalu mladých v Medžugorí - rozpráva francúzsky rehoľník - dostal som dar navštíviť aj „malé Medžugorie“ v Kazachstane a pripraviť tamojších mladých katolíkov na návštevu Svätého otca.“

Ostrov v oceáne

Nekonečná step husto porastená palinou, ktorá rozvonia len keď je rozšliapaná. Obzor sa stráca v nedohľadne. V diaľke vidno ľahké vlnenie stromov. Je to malý ostrov v oceáne, dedinka, ktorá počíta sotva sto domov. Oijorné, stratené v severnom Kazachstane, 300 kilometrov od sibírskeho Omska a 400 kilometrov od Astany, nového hlavného mesta Kazachstanu.

Táto oáza sa zrodila uprostred púšte doslova z ničoho v r. 1936 počas prvej vlny stalinských masových deportácií. Mal som to šťastie stretnúť tu niekoľkých takýchto utečencov vyhnaných z domov z Galície (západná Ukrajina, vtedy Poľsko). Drobní starčekovia so svojimi ženami s tvárami poznačenými nie tak extrémnym počasím (horúce letá +40°C a polárne zimy -50°C) ako dramatickými udalosťami, ktoré žeravým železom poznačili ich včasnú mladosť. Mali vtedy od 5 do 15 rokov keď sem prišli. V prvej vlne deportácií si deportovaní mohli so sebou vziať jednu či dve kravičky, ale v druhej vlne (1939 - 1941), keď boli na deportáciu upozornení iba dve hodiny pred vyvezením z domu, mohli si so sebou vziať iba veci narýchlo zbalené do kufra či do krabíc. Po týždni cesty vo vagónoch pre dobytok, bez jedla a vody, boli nákladnými autami roztrúsení po stepi. Vysypali ich tu ako stroskotancov - a teraz sa zariaďte. Územie, na ktorých sa odrazu ocitli, mali vyznačené kolíkmi. S kozáckymi kočovníkmi, ktorých Stalin vytrhol z táborov a nasilu ich usadil v tejto stepi., si vymieňali svoje chudobné veci (tašku za kilo soli, prstienok za kilo zrna).

Ak boli deportovaní skoro na jar, zostával im ešte čas zasiať zrno do zeme a postaviť si barak ešte pred príchodom zimy. Ale ak prišli v októbri, nezostávalo im nič iné, iba vyhĺbiť do zeme dieru, prikryť ju vetvičkami a čakať, kým ľad vytvorí na nich strechu. Šesť mesiacov natlačení jeden na druhom čakali, kým step rozmrzne a ozdobí sa tisícami kvetov. Mnohí sa však toho nedočkali a táto biela púšť im priniesla koniec.

V r. 1941 boli do vzdialených kútov tejto nekonečnej planiny deportovaní povolžskí Nemci. Boli podozrievaní z nacizmu (hoci sa stali vlastne jeho obeťou) a od už skôr deportovaných usadlíkov neboli dobre prijímaní. Pod ostražitým okom Moskvy boli tieto osady prakticky väzením. Osadníci mali zakázané ísť navštíviť vlastnú rodinu do inej osady. Častokrát sa niekto odvážil zájsť až na okraj kolchozu, aby zďaleka zazrel svojich príbuzných.

V r. 1941 ako odpoveď na zúfalé prosby osadníkov Oijorné, stal sa neobyčajný zázrak, na ktorý si spomínajú so slzami v očiach. Treli hroznú biedu, zomierali hladom jeden za druhým. Celá osada úpenlivo prosila Kráľovnú nebies, aby im pomohla. a ráno 25. marca nastalo náhle oteplenie, v tomto ročnom období úplne nevídané. Pred nimi sa spod snehu vytvorilo jazero 7 kilometrov dlhé, 70 metrov hlboké, plné veľkých rýb. Dvakrát hodiť sieťou stačilo naplniť vozík. Začali sem prilietať lietadlá až z Karagandy (vzdialenej 650 km), aby sa rybami mohli nasýtiť aj obyvatelia veľkého mesta. Jazero sa postupne zmenšilo a dnes je z neho veľký rybník.

Začiatkom osemdesiatych rokoch sa skupina obyvateľov osady odvážila vybrať do Moskvy pýtať si povolenie na postavenie kostola. Boli zamietnutí. ale v r. 1990 prišiel konečne do ich osady rybár duší, kňaz z Poľska Tomáš Peta. Bol to ešte väčší zázrak, ako zázrak s rybami. O. Tomáš bol predtým dva roky pomocným biskupom v hlavnom meste Kazachstanu. Vtedy ho prijal aj Svätý otec.

Keď po hodinách cesty stepnou krajinou prídete na toto miesto, zarazí vás skutočnosť, aká je Cirkev v Kazachstane. Mladá, chudobná, jednoduchá, ale požehnaná. Miestne autority konečne povolili tlaku obyvateľov a dali súhlas na stavbu bieleho kostola s dvomi vežami, ktorý je zasvätený Kráľovnej pokoja a stal sa prvou mariánskou svätyňou v Kazachstane.

Semená spod ľadu rozkvitajú v plnej kráse!

P. Tomáš nevychádzal z údivu, keď neskôr pri návšteve Medžugoria zistil, že práve Kráľovná pokoja je titul, ktorým sa tu Mária predstavila. Ich malý kostolík v Kazachstane, ktorý 6. augusta slávil dvadsať rokov od svojho postavenia, sa tiež neobyčajne podobá mariánskej svätyni v Medžugorí. Po návrate domov na neďalekom vŕšku vulkanického pôvodu postavil kópiu veľkého kríža podľa medžugorského kríža na Križevaci a venoval ho mučeníkom Kazachstanu. Ojiorné nazval malým Medžugorím v Kazachstane.

Pred štyrmi rokmi požiadal P. Tomáš komunitu Blahoslavenstiev, aby im zorganizovala a animovala národný festival mladých na oslavu sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Tento rok som bol k nim pozvaný, aby som P. Tomášovi pomohol pripraviť mladých na návštevu Svätého otca. Bola to pre mňa nesmierna milosť, že som mohol najprv navštíviť medzinárodný mládežnícky festival v Medžugorí (12 000 mladých z 25 krajín), a potom stráviť s 300 mladými Kazachmi ich festival. v Ojiorné som zažil horúce dni, bez kúska tieňa. Obmedzený počet účastníkov dovoľoval, aby sa všetci pred horúcim slnkom schovali do kostola. Vzhľadom na malý počet katolíkov v Kazachstane a veľké vzdialenosti, bol počet účastníkov festivalu obrovským číslom.

Malé stádo, neboj sa!“ Táto hŕstka mladých ľudí z tejto maličkej katolíckej Cirkvi, veľmi potrebuje posilu, odvahu a najmä lásku! „Tvoje je kráľovstvo!“ Áno, na vlastné oči som videl, že to bolo kráľovstvo, čo sa odrážalo na premenených tvárach mladých po dlhých hodinách rozjímania pred Kráľom v eucharistickej pokore. V tejto malej osade je Najsvätejšia sviatosť vystavená k nepretržitej úcte po celý rok dňom a nocou! Poklona a úprimné pokánie vo sviatosti zmierenia mladým prinavrátili krásu Božích detí.

Intenzívnym zážitkom bol 14 kilometrový pochod k veľkému krížu na vŕšku sprevádzaný modlitbou, spevom a pokáním. Spomedzi klasov, už zrelých na žatvu, sa vynárali hlavy mladých. Vtedy som si pomyslel: To sú oni, úroda mučeníkov! Neboli by mohli vyrásť, ak by semeno - rodičia a starí rodičia - neboli odolali pod hrubou vrstvou ľadu nekonečnej zimy prenasledovania, ktorá zmenila celý východný blok Európy na polárnu krajinu. Väčšina týchto mladých boli vnukmi starých rodičov sem deportovaných.

V noci na 15. augusta sa konal ďalší pochod, tentoraz ku stéle zázraku s rybami. Tu, pri veľkej vatre sa každý zasvätil Panne Márii, prejdúc pod bránou zo zelených halúzok, ktorá symbolizovala Máriu, Bránu nebeskú, prvú pozemskú Bránu Boha.

Navôkol tu boli „staré mamy“, kedysi sem všetky deportované, semeno, z ktorého už vyrástlo mnoho klasov. Nie sú to iba mučeníci, ale tí, čo pokorne prežili a odovzdali svoju vieru svojim deťom počas dlhých hrozných rokov bez kňazov, sviatostí, bez kostola. Nevedel som sa vynadívať na tie čisté, 15 až 25 ročné tváre, a na zvädnuté, predčasne zostarnuté tváre, ale všetci mali „tvár ikony“. Dva svety zdanlivo vzdialené, ale vzájomne životne spojené. Žiaden z týchto mladých by tu nebol, bez trpezlivosti, húževnatosti, odvahy tých, čo nezapreli, nezradili, nepadli. Tých čo tajne odolávali, aby odovzdali tajomstvo svojho života nasledujúcej generácii. Tých, dnes už starých rodičov, ktorí kedysi v škole celé roky počúvali zlostné reči, útoky namierené proti viere, kým doma si uchovávali pokojnú oázu viery. Len málo bolo tých, čo sa nechali nakaziť ideológiou, ktorú do nich vtĺkali celé dni.

Medzi nami bol aj P. Marcin Babraj, poľský dominikán, ktorý bol do tejto oblasti deportovaný v r. 1939, keď mal 6 rokov: „Zďaleka som vídaval vŕšok vulkanického pôvodu a myslel som si vtedy, že slobodná krajina začína na druhej strane vŕška. Veľmi som túžil naň vystúpiť a vidieť zhora tú krajinu, ale z osady bolo prísne zakázané vychádzať...“ Keď sa po mnohých rokoch sem vrátil a uvidel veľký kríž na vŕšku, hmatateľný dôkaz venovaný pamiatke mučeníkov, uvidel, že sloboda je už aj na tejto strane vŕška, už dnes!“

Posolkyňa milosti

Je to Slovenka, druhá z piatich detí rodiny, v ktorej usilovne pracujú, lebo vychovať takúto rodinu nie je ľahké. Rodičia si udržali pevnú vieru, v ktorej vychovali aj svoje deti napriek vplyvu komunistického režimu, vzdialeného od Boha.

V takomto prostredí vyrastala Terézia Gažiová. Pôvodne študovala za pôrodnú asistentku, lebo miluje život. Ale z toho istého dôvodu sa čoskoro tohto zamestnania vzdala, lebo nedokázala spolupracovať na potratoch, ktoré život zabíjajú. Niekoľko rokov potom pracovala na oddelení dialýzy, ktoré jej poskytlo veľkú možnosť rozmýšľať o pominuteľnosti života. Poznanie tejto skutočnosti postupne zmenilo Teréziine plány a celých sedem rokov naliehavo prosila Boha, aby jej ukázal jej miesto v živote. Konečne prišla odpoveď, nemala o tom pochýb. Má ísť do Medžugoria a venovať sa tam pútnikom, ktorí prichádzajú z východu, tým, ktorým komunistická ideológia nedovoľovala účasť na viere. Môže im teraz pomáhať. Túto Božiu ponuku prijala.

Terézia má teraz 32 rokov. V každej situácii sa prejavuje jej jemná, pokojná povaha. Jej presvedčivý úsmev priťahuje každého. Už štyri roky žije v Medžugorí v službe pútnikom, najmä tým, čo prichádzajú z bývalého Sovietskeho zväzu, aby im sprostredkovala možnosť stretnúť sa s Kráľovnou pokoja. (Plynne hovorí po rusky a ďalšími slovanskými jazykmi.) „Nemajú peniaze ani iné prostriedky, aby mohli prísť do Medžugoria,“ hovorí Terézia, „ale ja sa modlím, prosím o všetko Boha a Prozreteľnosť mi posiela peniaze, aby mali na cestu, na stravu a ubytovanie. Je to obrovská radosť vidieť ich otvorených milosti a takých šťastných, že sú tu.“

Nie všetci však môžu prísť do ďalekej Hercegoviny, a preto v zime, mimo hlavného obdobia pútí, prináša Terézia medžugorské milosti na svojich cestách do krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Organizuje jednoduché stretnutia, „od srdca k srdcu“, rozpráva o svojich skúsenostiach, sprostredkúva Máriine posolstvá, hovorí o Bohu mnohým, ktorí nikdy v živote o Ňom nepočuli. Jej radosť je neodolateľná a odráža sa na tvárach tých, čo ju počúvajú. „Cítim, že ma Mária sprevádza,“ dodáva Terézia, „ona ma vedie a keď hovorím, cítim, že stojí vedľa mňa.“

V jeseni, keď navštívila Kazachstan, bola päť týždňov hosťom P. Tomáša (článok P. Daniela-Ange), diecézneho biskupa, ktorý má „malé Medžugorie“ vo svojej diecéze. „Bola som veľmi prekvapená touto tak veľmi vzdialenou dedinkou, ale tak blízkou Bohu. Cítila som sa tu ako doma. Kostolík podobný medžugorskému, vŕšok s krížom pripomínajúci medžugorský Križevac, večerný modlitbový program, stála poklona.

Všetko v tejto dedinke je venované Kráľovnej pokoja, všetko hovorí o Nej. Tunajšia svätyňa sa pomaly stáva známou aj v iných krajinách bývalého Sovietského zväzu a mnohí sem prichádzajú na púť, aby načerpali milosti zoslané od Boha. Nebo nad „malým Medžugorím“ je otvorené, ale otvorené sú tu aj srdcia. Sú chudobní a potrebujú našu pomoc,“ hovorí Terézia. „Potrebujú knihy pre svoju duchovnú formáciu, potrebujú preklady Máriiných posolstiev. Potrebujeme veľa ľudí ochotných tu pracovať. Je to veľmi dôležité, lebo aj sekty sú veľmi aktívne a zneužívajú duchovné prázdno na svoje účely.“ Terézia sa stala „posolkyňou milosti“ a čaká aj našu pomoc, na náš príspevok. Podajme jej ruku!

Svätosť ako dobrota

Mesiac november nám pripomína, aby sme uvažovali o kresťanskej svätosti, ktorá zasahuje ďalej než sú a schválené tradičné vzory. Posledným určením človeka, najmä kresťana, na jeho životnej ceste je stretnutie s Bohom. Na rozdiel od iných, svätý si je toho vedomý, lebo človek spojený so svätosťou toto stretnutie očakáva a pripravuje sa naň.. Životopisy svätých v minulosti pozývali napodobňovať gestá svätých, pôst, modlitby, asketické umŕtvovanie, svedectvá silnej viery, chápanej však ako vernosť k zákonu a nie ako vzťah k  osobe. Ešte aj dnes zachovávame povinnú úctu k tomu, čo bolo urobené pred nami, uctievanie svätých, ktorí nás predišli, ponaučenia, ktoré nám zanechali, avšak je dôležité, aby si každý našiel vlastnú cestu svätosti. Existujú rozličné cesty. Jedna sleduje Boha rozumom, iná modlitbou alebo pôstom, ďalšia zachovávaním ticha, iná v hlučnom prostredí ulice. Každý človek má prístup k Bohu, ale každý prístup je iný. Avšak to, čo spája všetkých svätých a to, prečo sa o niekom hovorí, že je človek svätého života, je najmä jeho dobrota.

Dokonalosť, ktorú Ježiš pozýva napodobňovať, je dobrota Otca. Naša dobrota, alebo naša schopnosť milovať, sa nemeria našou askézou, našou kapacitou zbavovať seba samých a iných radostí života, ale našou schopnosťou vedieť prijímať iných, byť tolerantní (aj k sebe samým), zdieľať dobro a pozitívne hodnoty s tými, čo sú vedľa nás, vedieť znovu vstať a pomôcť vstať aj iným. Prv než sa niečoho sami zbavíme, mali by sme radšej vedieť ponúknuť niečo iným. Viac, než aby sme boli chudobnými, čistými a poslušnými, svätosť chce, aby sme boli dobrými.
M. T.

Svätý otec hovorí ako Mária: „Ruženec je naša zbraň“

Október je mesiac, v ktorom sa uctieva Najsvätejšia Panna Mária, Kráľovná svätého ruženca. V spojitosti s tým pozývam všetkých, jednotlivcov, rodiny, spoločenstvá, aby sa modlili ruženec za mier podľa možnosti každý deň, aby bol svet zachránený od ničomného biča terorizmu.

Smutná výzva Svätého otca je odpoveďou na stále narastajúce násilie po atentátoch v Amerike. Mesiac október je zasvätený ružencovej Panne Márii a v tomto požehnanom mesiaci Svätý otec pri rozličných príležitostiach niekoľkokrát túto výzvu zdôraznil. Ako možno nevidieť dokonalú zhodu s nespočetnými výzvami, ktorými sa Mária na nás obrátila v Medžugorí? Pripomíname si, že dlhých 20 rokov Máriiných zjavení v Medžugorí presne zodpovedá dvadsiatim rokom pontifikátu Jána Pavla II.

Kráľovná pokoja a jej „premilý Syn“ opäť vedú Boží ľud na ceste k Bohu. Ako sme už hovorili niekoľkokrát, slová Svätého otca zodpovedajú obsahu Máriiných posolstiev. Prekvapuje nás najmä súčasný rovnaký obsah v prípade septembrového posolstva.

Aj v dnešnom svete rozvrátenom vojnami, strachom, krivdami, násilím Máriine a pápežove slová sa natoľko zhodujú, ako by chceli pridať na hlase, aby ich bolo ešte lepšie počuť, aby ich počuli mnohí, ak nie všetci. Tak na Anjel Pána, 14. októbra, Svätý otec opakoval svoju výzvu slovami: Minulú nedeľu sme slávili Máriin sviatok svätého ruženca. Z dôvodu aktuálnej medzinárodnej situácie som pozval jednotlivcov a spoločenstvá, aby sa modlili ruženec za mier. Aj dnes opakujem túto moju výzvu a súčasne zdôrazňujem, že ruženec vo svojich tajomstvách je rozjímaním o Kristovi v intímnom spojení s Najsvätejšou Pannou Máriou.

Nie je na mieste ironická poznámka, že tu ide o snaha oprášiť modlitbu, vhodnú len pre „babičky“, slová Svätého otca to účinne vyvracajú. Táto modlitba je veľmi aktuálna. Súčasná spiritualita živo poukazuje na potrebu ísť až k podstate veci. Toto sľubné a autentické znovuobjavenie ruženca ako modlitby, nám pomáha byť v spoločnosti Krista. Kto lepšie ako Mária nás môže sprevádzať na tejto ceste mysle a srdca? Hľa, tu je zmysel opakovania Zdravas Mária, na ktorom sa rozvíja celé rozjímanie o tajomstvách (apoštolská exhortácia marialis cultus 77).

Po hroznej tragédii, ktorá sa udiala 11. septembra, a tento deň Svätý otec označil ako „čierny deň ľudských dejín“, vo všetkých verejných prejavoch Petrov nástupca vyzýva, aby sa svet modlil za mier: Nech sa v Cirkvi zodvihne naliehavá prosba za mier s modlitbou ruženca ako jednotlivcov tak aj spoločenstva, s pohľadom upretým na Krista, ktorý je naším pokojom.

Zverme Najsvätejšej Panne Márii všetkých misionárov evanjelia a vyprosujme pre nich silu, aby boli strojcami spravodlivosti a pokoja. Celý svet zaťažený starosťami sa modlí za takýto mier. Na orodovanie Márie, Kráľovnej pokoja, pripojme k nej našu vrúcnu prosbu.

Mesiac od udalostí v New Yorku samotný Svätý otec viedol modlitbu biskupov Synody, ktorú uzavrela práve modlitba ruženca. Kedysi, spomína Svätý otec, sa ruženec modlievali v rodinách najmä na sklonku dňa. Žiada rodiny, aby obnovili túto tradíciu a tak odpovedali Márii na toľkokrát opakovanú výzvu.
Stefania Consoli

Intolerancia v Indii

Život kresťanov v Indii sa stáva čím ďalej ťažším. Skupiny fundamentálnych hindov sú stále nepriateľskejšími voči členom kresťanskej komunity. Pred niekoľkými mesiacmi boli dve rádové sestry zbité útočníkmi so železnými palicami a tyčami.

Odkedy je pri moci nacionalistická vláda Atala Vajpayeea, zvýšilo sa množstvo prípadov agresie a násilia. Situácia zahraničných misionárov sa tiež zhoršila, lebo vláda im odmieta udeľovať víza. Miestnym veriacim, ktorí konvertovali na kresťanskú vieru, je odmietané právo na prácu.

Vizionárka Mirijana:

„Keď vidíš Máriu, vidíš raj“

„Odpoludnia 24. júna 1981 so svojou priateľkou Ivankou sme boli prvé, ktoré sme na vrchu videla Pannu Máriu. Dovtedy som nikdy nepočula hovoriť o mariánskych zjaveniach na zemi. Myslela som si, že Mária je v nebi a my sa môžeme k nej iba modliť“.

Toto je začiatok živej a hlbokej histórie, ktorú vizionárka MIRIJANA DRAGICEVIC-SOLDO prežíva už viac ako 20 rokov, t.j. odvtedy, čo si ju Panna Mária vybrala, aby bola svedkom jej lásky a jej prítomnosti medzi ľuďmi V rozhovore pre časopis Glas Mira, rozpráva Mirjiana nielen fakty, ale aj pocity, ktoré ju po tieto roky s Máriou sprevádzali.

Začiatok

Keď mi Ivanka povedala, že na Podbrde je Gospa, ani som sa tam nepozrela, lebo som si myslela, že je to úplný nezmysel. Iba som krátko odsekla: „Áno, myslíš, že Mária nemá nič lepšieho na práci, než prísť ku tebe a ku mne?!“ Zišla som z vrchu, ale vzápätí akoby mi čosi hovorilo, aby som sa vrátila ku Ivanke. Našla som ju na tom istom mieste ako som od nej odišla. „Pozri sa, prosím ťa!“ vyzvala ma Ivanka. Otočila som sa a videla som ženu oblečenú v šedom, s dieťaťom v náručí“. Neviem povedať čo som vtedy cítila, šťastie, radosť, alebo strach. Nevedela som, či som živá či mŕtva, alebo jednoducho vyľakaná. Zo všetkého trochu. Nemohla som robiť nič iného, než sa pozerať. Vtedy prišiel za nami Ivan a za ním Vicka. Keď som sa vrátila domov, ihneď som povedala svojej starej mame, že som videla Pannu Máriu. Prirodzene, jej odpoveď bola pochybovačná: „Vezmi si ruženec a modli sa, nechaj Máriu v nebi, kde je jej miesto!“ v tú noc som nemohla spať, upokojila som sa, až keď som odriekala ružencové tajomstvá.

Nasledujúci deň som cítila, že sa opäť musím vrátiť na to isté miesto. Našla som tam aj ostatných. Bolo 25.dňa v mesiaci. Odrazu sme uvideli Pannu Máriu a prvýkrát sme sa k nej priblížili. Tak sa začali naše každodenné stretnutia.“

Radosť z každého stretnutia

„Vôbec sme nepochybovali, tá pani bola Panna Mária. ..lebo keď vidíš Máriu, vidíš raj! a nielen že ho vidíš, ale ho cítiš v srdci. Cítiš, že tvoja Matka je s tebou.

Žila som ako v inom svete, nezáležalo mi ani na tom, či iní nám veria, alebo nie. Žila som len v očakávaní tej chvíle, kedy ju uvidím. Prečo by som mala klamať? Veď konečne, v tom období vôbec nebolo príjemné byť vizionárom!

Po všetky tie roky Mária zostala vždy rovnaká, ale krásu, ktorú vyžaruje, sa nedá opísať. Niekoľko sekúnd pred jej príchodom cítim v sebe pocit lásky a krásy a to taký silný, že sa mi zdá, že mi praskne srdce. Avšak vôbec som sa necítila byť lepšia ako ostatní len preto, že som videla Pannu Máriu. Pre ňu neexistujú privilegované deti, pre ňu sme všetci rovnakí. Toto ma naučila. Poslúžila si mnou, aby som prednášala jej posolstvá. Nič som priamo pre seba od nej nežiadala, aj keď som v živote niečo chcela. Vedela som totiž, že mi odpovie ako ostatným: Kľakni si, modli sa, posti sa a dosiahneš to“.

Poslanie

Každý z nás vizionárov dostal osobitné poslanie. Po oznámení desiateho tajomstva moje každodenné zjavenia prestali. Gospa ma však „oficiálne“ navštívi 18. marca. Je to deň mojich narodenín, ale nie preto si zvolila tento deň, aby ma navštívila. Dôvod sa bude dať porozumieť neskôr (často žartujem, že Panna Mária mi k tomuto dňu nikdy neblahoželá). Okrem toho sa mi Mária zjavuje 2. dňa každého mesiaca, keď sa spolu s ňou spĺňa moje poslanie - modliť sa za tých, čo neveria. Zlo, ktoré sa vo svete deje, je dôsledkom nevery. Modliť sa za neveriacich teda znamená modliť sa za našu budúcnosť.

Najsvätejšia Panna viackrát povedala, že ten, kto vstúpi do spoločenstva s ňou, môže „zmeniť“ neveriacich (aj keď Mária nikdy neužíva výraz neveriaci. Neveriacich nazýva ako tých, „čo sa ešte nestretli s Božou láskou“). Toto možno uskutočniť nielen modlitbou, ale aj príkladom. Mária si žiada, aby sme „hovorili“ našim životom, tak aby iní videli Boha v nás.

Mária sa mi často zdá smutná, zarmútená práve kvôli týmto jej synom, ktorí ešte nestretli lásku Otca. Ona je skutočne našou Matkou a ako taká by chcela, aby všetky jej deti našli vo svojom živote šťastie. Máme sa na tieto jej úmysly iba modliť. Najskôr však musíme k našim bratom vzdialených od viery cítiť lásku, bez akéhokoľvek posudzovania a kritiky. Takto sa budeme modliť aj za nás a osušíme slzy, ktoré Mária vylieva za svoje vzdialené deti.
(voľne prevzaté z Glasu Mira)

Počúvajme Matku vteleného Slova

Mária pri zvestovaní anjela prijala do svojho srdca a do svojho tela Božie Slovo a priniesla život svetu (Dogm. konštitúcia Lumen Gentium 53). Ona je „zjednotená so svojim Synom pevným, nerozlučiteľným zväzkom“ a „počas Ježišovho kázania načúvala jeho slovám, ktorými prehlasoval za blahoslavených tých, ktorí počúvajú a plnia Božie slovo (porov Mk 3, 35), ako to ona aj verne konala (porov. Lk 2, 19 a 51) (tamtiež 58). V tomto čase, „keď je osobitným spôsobom spojená s nebom“ (pos. z 25. 5. 1996,) s neúnavnou materinskou nežnosťou neprestáva nás volať, aby sme sa opravdivejšie a hlboko otvorili živému slovu Otca, ktoré ona sama zrodila svetu a ktoré ešte dnes neustále ponúka svojim deťom ako jediný prameň opravdivej radosti, pokoja a spásy.

Vo svojich posolstvách nás Mária veľmi často pozýva k čítaniu a uvažovaniu nad Svätým písmom. Už v prvých rokoch zjavení sa obracia k modlitbovým skupinám, aby čítali a meditovali Sväté písmo (pos. z 28. 2. 1984) a o niekoľko mesiacov neskôr opakuje: „Chcem vám zjaviť duchovné tajomstvo. Ak chcete byť silnejší ako zlo, urobte si plán osobnej modlitby. Ráno si stanovte čas na čítanie state Svätého písma, zakotvite si ho vo svojom srdci a snažte sa ho žiť počas dňa, najmä v čase skúšky. Tak budete silnejší ako zlo“ (pos. z 19. 4. 1984).

Zakotviť Božie slovo v srdci, znamená nechať ním presiaknuť celý život, vo svojich rozhodujúcich ale aj v naoko menej dôležitých situáciách. Slovo sa stane hybnou silou a existenčnou orientáciou, bezpečným osvetlením osobných a vonkajších udalostí, aby sme pochopili prítomnosť a bezpečne usmernili svoju budúcnosť. Pod Máriiným vedením Kristov učeník sa stane členom mesiánskeho biblického kráľovstva.

Medžugorským farníkom Mária dáva dve rady: Každodenné čítanie Svätého písma a čestné miesto rezervované pre Knihu kníh v rodine: „Pozývam vás, aby ste v rodine každý deň čítali Sväté písmo. Uložte ju na viditeľné miesto, aby vám pripomínala čítanie a modlitbu“ (pos. z 18. 10. 1984). Sväté písmo nie je kniha ktorá má byť iba zaradená v knižnici, alebo uložená na spodku zásuvky. Je to svätý predmet, najcennejší zo všetkých, umiestnený tak, aby vynikla jeho hodnota v centre domácnosti, aby nás každý deň pozývala k použitiu.

O štyri mesiace neskôr Mária opäť vyjadruje svoju túžbu duchovného rastu rodiny podľa dvoch spôsobov: Každá rodina sa má modliť spoločne a čítať Sväté písmo (pos. z 14. 2. 1985).

V skutočnosti existuje podstatná súvislosť medzi prítomnosťou Kráľovnej pokoja medzi ľuďmi dnešných čias a Svätým písmom, ktoré jasne nenaráža na obsah Zjavenia, lebo

Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, je jediné Slovo Otca, dokonalé a definitívne. On v ňom hovorí všetko a nebude iného slova než toho (Kat. katol Cirkvi 65), čo pochádza z výlučného a neopakovateľného vzťahu, ktorý viaže Matku k Synovi, k tomu Ježišovi, ktorý je „Sprostredkovateľom v plnosti Zjavenia (Dogm. Konštitúcia „Dei Verbum č. 2). Zväzok milosti, ktorý v najopravdivejšom duchu „Magnificatu“ sa plne vyjadruje v poníženom a podivuhodnom rozmere v službe Božieho slova, ktoré Mária sama „v plnosti časov“ zrodila v tele a ktoré poslušná rozkazu materstva prijala pri päte Kríža s rovnakou „nevýslovnou láskou“ a ďalej ho po všetky časy rodí v srdciach svojich detí.

Mária, pobádaná ohňom lásky Ducha Svätého, ktorý v nej žije, horí a v plnosti pôsobí, darúva sa plánu spásy Otca, aby sa jeho deti plne otvorili „múdrosti Písma (Lk 24, 45). Nie natoľko na rovine intelektuálneho chápania biblických textov, ale na úrovni duše, v tom priestore, v ktorom Božie slovo, ak je prijímané, plne pôsobí svojou spásonosnou činnosťou, vytvárajúc nové autentické, hlboké a živé spoločenstvo so Slovom Otca, a skrz neho s celou Trojičnou rodinou: Preto vás všetkých opäť volám, aby ste vnášali Božie slovo do vášho srdca a do vašich myšlienok. Deti moje, položte Sväté písmo na viditeľné miesto vo svojej rodine, čítajte a žite ho! Uvažujte a modlite sa a tak sa Boh narodí vo vašom srdci a vaše srdce sa naplní radosťou (pos. z 25. 8. 1991). „Preto, deti moje, modlite sa a čítajte Sväté písmo, aby ste cez môj príchod mohli objaviť vo Svätom písme posolstvo pre vás“ (pos. z 25. 6. 1991).

Mária si žiada priviesť nás k hlbokému zapojeniu mysle a srdca do oslobodzujúcej pravdy evanjelia, aby sa Boží život plne rozvinul v našej duši, vydávajúc prameň milosti a nebeskej radosti, ktorá je schopná dať rozkvitnúť aj duchovnej púšti našich čias. Len tak sa budeme môcť stať skutočnými misionármi, pravými nositeľmi a vierohodnými svedkami pravdy a Božej lásky medzi množstvom bratov, ktorí ešte očakávajú svetlo a ktorých chce Mária získať cez našu odpoveď na jej materinské volanie: „Vašim príkladom, deti moje, vy budete vystretými Božími rukami, ktoré ľudstvo hľadá. Len tak pochopíte, že ste povolaní svedčiť a stať sa radostnými nositeľmi Slova a Božej lásky (pos. z 25 .2. 1997)

„Deti moje, aj dnes vás pozývam, aby ste mali radosť a stali sa radostnými, zodpovednými a vedomými kresťanmi, ktorých Boh pozval, aby sa stali rukami, radostne vystretými k tým, čo neveria, aby podľa príkladu vášho života dostali vieru a lásku k Bohu. Preto, modlite sa, modlite sa, modlite sa, aby sa vaše srdce otvorilo a bolo citlivé voči Božiemu slovu“ (pos. z 25. 11..1997).

Mária nám však pripomína, aby sme v nás oživili a zúrodnili Božie slovo. Najprv sa musíme otvoriť stálej a hlbokej modlitbe srdca, aby sme boli stále viac vtiahnutí do toho večného prúdu Božej lásky, ktorý v nás rodí nadprirodzený „hlad a smäd“ po Slove, a vo svojich rukách robí z nás skutočné nástroje milosti a prorockej pravdy. „Tento čas je môj čas, preto deti moje, opäť vás pozývam, aby ste sa modlili. Keď nájdete jednotu s Bohom, pocítite hlad po Božom slove a vaše srdce, deti moje, bude prekypovať radosťou. Kdekoľvek budete, budete dosvedčovať Božiu lásku.“ (pos. z 25. 1. 1997).
Giuseppe Ferraro (pokrač.)

„Založiť si rodinu v Máriinom Srdci“

Bolo bežné stretnúť ju v Medžugorí, s mikrofónom v ruke, vždy pohotovú prekladať pútnikom to, čo hovorili pátri, najmä P. Slavko. MILONA DI ASBURGO, pôvodom Nemka, sa po mnoho rokov dala k dispozícii „Gospe“. Viedla ju k tomu znalosť cudzích jazykov a vôľa slúžiť pútnikom skromným, diskrétnym, jednoduchým a nefalšovaným spôsobom, Nedávno sme ju stretli v Medžugorí, kde opäť chcela byť užitočná Francúzom, v auguste ako tlmočníčka na festivale mladých. Teraz však sa jej život zmenil, lebo medzičasom sa Milona vydala a stala sa matkou. Pochopila - ako hovorí ona sama - že zasvätený život možno žiť vo svete a súčasne v rodine.

Milona, aká je tvoja životná skúsenosť z tohto milostivého miesta?

V Medžugorí som zažila skvelú životnú školu vedľa P. Slavka v rokoch 1985 až 1996. V tom roku som definitívne nechala Medžugorie. Odpovedala som na všetky listy ,, ktoré prichádzali, ale najviac som sa venovala prekladateľskej činnosti. Denne 4-5 hodín katechéz, a keď sme mali veľa pútnikov, tak sme spájali dve jazykové skupiny. P. Slavko hovoril nemecky a ja som prekladala do angličtiny. Alebo on kázal v taliančine a ja som prekladala do francúzštiny. Asistovala som aj pri osobných stretnutiach, na cestách, vcelku to bola práca, ktorá ma zamestnávala od 9 hod. rannej, až do večera, keď som prekladala modlitby a meditácie na farskom programe. Toto však už bola ľahšia práca, milá, povedala by som, že som ju nepokladala za prácu, lebo boli to samé modlitby. Žila som tu aj cez vojnu, modlila a postila som sa spolu s tunajšími ľuďmi. Sú to vzácne chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem.

V tejto škole som poznala pravý zmysel existencie, ale najmä som sa naučila vychutnať, aká nesmierna radosť je byť v Máriinom Srdci. Ona ma nechala vstúpiť do svojej rodiny, do Svätej rodiny. Objavila som, ako hľadí na manželstvo, ako nás pozýva, aby sme zakúsili radosť hlbokej rodinnej lásky žitej v Bohu.

Vtedy si sa už zaoberala myšlienkou vydať sa?

V srdci som síce chápala celú krásu volania do manželstva, ale v hlave som sa zaoberala myšlienkou zasvätiť sa v komunite. Postupne som však pochopila, že zasvätenie som mohla urobiť rovnako v kláštore alebo mimo neho, že medzi týmito dvomi spôsobmi života niet výrazného rozdielu. Panna Mária mi to dala pochopiť. Pochopila som, že aj vo svete sa možno zamerať na Boha. Takáto je výzva pre všetkých, takéto je Máriino volanie. Táto výzva môže zmeniť svet, áno, môže stvoriť nový svet, keď budeme žiť v neustálej Božej prítomnosti a zbadáme, že Boh oživuje všetko, čo konáme. Toto je budúcnosť sveta. Ak toto budechýbať, nasledujúca generácia stratí zem pod nohami, bude jej chýbať „humus“. Mária tvorí humus pre budúce generácie.

Bol to pre mňa krásny objav, že Boh nežije iba v kláštoroch, ale všade. Je na nás, aby sme ho prijali a žili ako Mária v dôvere v nášho Otca Stvoriteľa, skrz zmŕtvychvstanie Syna v Duchu Svätom. Takáto je aj Máriina škola, lebo ona tak žila. Som presvedčená, že triumf jej Nepoškvrneného Srdca nastane, keď Boh bude všade prijatý ako Otec. Vtedy budeme ako Mária.

Čo vyvolala v tebe táto úvaha?

Pochopila som, že toto bolo moje „volanie“. Rozhodla som sa vystaviť sa riziku a odísť z Medžugoria. Bolo to rok predtým, než som poznala toho, ktorý sa neskôr stal mojím manželom. Nevedela som sa zmieriť s myšlienkou, že by som sa mala vydať a na manželstvo som hľadela trochu so strachom. Zdala sa mi to príliš tesná, obmedzujúca podmienka, a ako životný smer príliš nudná. V minulosti som stretla veľa mužov žijúcich v manželstve, ktorí chceli som mnou flirtovať, čo ženatí nemali robiť. Cítila som v sebe poníženie, ako manželka ktorá by mala zostať doma. Možno bolo vo mne aj trochu hrdosti, lebo v tej chvíli on chcel mňa. Mala som pocit nevery a cítila som z toho nevoľnosť na srdci, na hlave, na žalúdku, zmocnil sa ma strach a vtedy som manželstvu povedala rozhodné nie.

Avšak tu to neskončilo...

Nie, tu to neskončilo, lebo čosi vo mne mi nedalo pokoj. Utiahla som sa teda do malého kostolíka neďaleko môjho domova v Mníchove a porozprávala som sa so sv. Antonom: „Počuj, svätý Anton, ak takýto človek existuje na zemi, tak ti ho zverujem; ochraňuj ho, aby sa stal tým, čím má byť. Ja neviem, nepoznám ho...“ Toto gesto vnieslo do mňa pokoj, lebo všetko som zverila jemu. Vo mne nezostalo nič. Na všetko som zabudla. Vrátila som sa teda do Medžugoria.

V júli v r. 1993 som pocítila, že sa mi prihodí akési prekvapenie. Doma som sa vnútorne utiahla, v spoločnosti sv. Františka, jeho soška a ja v tichu môjho bytu.

Jedného dňa prišiel za mnou zodpovedný francúzskeho humanitárneho združenia: „Charlie, toto je Milona, Milona, toto je Charlie!“. Tento nečakaný spôsob predstavovania vyvolal úsmev na tvári tohto vysokého mladého Francúza, ale ja som mu videla až do srdca. Nehľadela som na neho, ale na jeho „bystré“ srdce. Po prvýkrát som vtedy pocítila v sebe čosi živého, čosi hlbokého. Bol to slabý jarný vánok... Pozdravila som a išla som svojou cestou. Pokračovala som v novéne a čakala som na prekvapenie bez toho, aby som si uvedomila, že už prišlo!

Pochopila si vtedy, že to bol tvoj ženích, ktorého ti Boh určil?

Kdeže! ...Bol mladší odo mňa, len nedávno objavil Boha a ako všetci na začiatku, chcel mu byť čo najbližšie a teda pomýšľal na kňazstvo. Mňa vyhľadal, len vtedy, keď potreboval nejakú duchovnú radu. Pocit z prvého stretnutia bol však vo mne živý, ale ja som nechcela byť zaľúbená do „dieťaťa“, ktoré chcelo byť kňazom. Rozhodne to nebolo zasvätenie, na aké som myslela. Srdce však vedelo lepšie ako hlava a prijala som teda stretávať sa s ním a spoločne sa modliť. Do môjho života vstúpilo čosi úplne nového. Zistila som, že modliť sa vo dvojici bolo čosi oveľa krajšie. Dosiaľ to nebolo mojím zvykom, vždy som bola sama, ale modliť sa s ním bolo niečo veľkého, úplného.

Zostal aj on v Medžugorí ?

Nie, rozhodli sme sa odísť do Francúzska a skúsiť ísť spoločnou cestou. Ja som však nevedela, čo mám robiť s týmto chlapcom, ako sa správať k zaľúbenému, veď ja som tie veci už zabudla. Bol to pre mňa celkom nový objav, ako pre dievčatko, hoci v mojich 35 rokoch som sa už cítila stará. V kurze pre snúbencov ma naučili, čo je manželstvo. Naučili ma, že Ježiš ochraňuje vzťah dvoch ľudí a on sám je v centre každej dvojice. Ťažko som prijala predstavu, že ja, čo som zanechávala zrelých kňazov v Medžugorí, by som mala nasledovať tohto chlapca...Ale Pán mi ukázal, že sa mýlim. Nezanechávala som totiž kňazov kvôli Charlesovi, Pán je istota na každej ceste, cítila som, že ho musím nechať hlbšie pôsobiť. On je skala.

Ťažko som so svojimi obavami bojovala. Jedného dňa sa ma spovedník opýtal: „Vieš prečo k sobášu pôjdeš v bielych šatách?“ Zdalo sa mi jasné - preto, že je to symbol panenstva. „Nie, ale preto, že si Kristova nevesta.“ Všetko sa mi zmenilo. Mám teda vstúpiť do kostola ako Kristova nevesta. Už som sa nebála, zažívala som veľké veci, Božie a cirkevné v úplnej jednoduchosti.

Potom prišiel deň sobáša?

Áno, tak je, aj keď sme museli prejsť všelijakým ľudským utrpením. Ale Božie veci boli také krásne a tak vysoko nad ľudskými, že som sa naučila mať rada túto cestu, a považovala som ju za Boží dar. Spolu s Charlesom žijeme v tomto vedomí, s vďačnosťou prijímajúc naše slabosti a naše hranice. Potom sa nám narodila Claire-Marie, krásne dievčatko, ktorá má dnes dva a pol roka a okrem radosti, ktorú z nej mám, pomáha mi pri mojom každodennom obrátení. Čo mám viac povedať, viem iba, že keď som s Pannou Máriou, miznú všetky problémy a život žitý s Bohom sa vyjaví v celej kráse. Mária nás robí jednoduchými, tam, kde sme komplikovaní. Ak prijmeme Matku, dostaneme Otca aj Brata. Vtedy tvoríme rodinu. Vtedy sa vzájomne prijímame a naša schopnosť vytvárať rodinu sa stáva pokojom. Všetko toto prechádza Máriiným Srdcom.
redakcia

Prvé blahorečenie manželského páru

Drahé rodiny, dnes sa môžeme presvedčiť, že cesta svätosti uskutočnená v manželskej dvojici je možná a krásna! V tento deň - 21. októbra - je Svätý otec radostne vyhlasuje za blahoslavených manželov, ktorí bežný život prežili obzvlášť mimoriadne. Na námestí Sv. Petra sa zhromaždilo tisíce rodín , aby počúvali slová Svätého otca, ktorý dávajúc za príklad manželov Luigiho a Máriu Beltrame Quattrocchiovcov, podčiarkol skutočnosť, ako v radosti i starostiach normálnej rodiny dokázali zrealizovať mimoriadne bohatú duchovnú existenciu. Jej centrom bola každodenná eucharistia, doplnená oddanosťou k Panne Márii vzývaná každovečernou modlitbou sv. ruženca a obracaním sa na múdrych duchovných radcov. Medzi prítomnými na námestí boli tri zo štyroch detí tohto manželského páru. Svoje deti vedeli viesť s disciplínou po ceste, ktorá zodpovedala ich vlohám, naučili ich ceniť si všetko „od strechy hore“, ako to radi hovorili. Z tejto úrodnej duchovnej pôdy rozkvitli vlohy pre kňažstvo a zasvätený život, ktoré dokazujú, ako manželstvo a panenstvo - pokračuje Svätý otec - od spoločného zakorenenia svadobnej lásky Pánovej, sú intímne spojené a navzájom sa osvecujú.

V tento deň sa tiež slávilo dvadsiate výročie apoštolskej exhortácie Familiaris consortio, dokument, v ktorom manželia môžu nájsť orientáciu svojej cesty. Zverujem všetky rodiny Máriinej láskavej starostlivosti, ušľachtilému modelu Nevesty a Matky, ona je snúbenicou Svätého otca.

Mária alebo Eva ?

Žena môže byť celý život Evou, ale môže byť aj Máriou. Musí sa rozhodnúť.

Toto pozvanie sestry Elvíry - zakladateľky komunity pre bývalých narkomanov Cenacolo- odznelo v auguste na festivale mládeže v Medžugorí a svedčí o jasnom vedomí, že každá žena sa nachádza na rázcestí, hlboko zakorenenom v jej prirodzenom duchu. Vybrať si a napodobňovať Máriu znamená vykročiť na správnu cestu, aby sa realizovalo vlastné bytie ženy.

Mária je protiklad Evy.

Bola to žena jednoduchá, jedna zo žien v Nazarete. Neodlišovala sa od druhých, iba ak svojou milosťou a láskou. Bola ochotná pomôcť všetkým, všímala si potreby iných. Bola slúžkou všetkým... aké krásne!

Jednoduchosť, priezračnosť, nebol v nej žiaden kompromis, nič neschovávala, ničoho sa nebála. Pozerať sa na ňu bolo ako pozerať sa na krištáľ... už ako na večnosť! Hľadením na Máriu sa nám rozšíri a predĺži pohľad a dosahujeme večnosť.

Jednoduchá, priezračná, pokorná, pokorná Božou pokorou. Rozumela všetkému, keď povedala: „Nech sa stane, podľa tvojho slova“. Rozumela, že Boh, Nekonečný, Večný, Stvoriteľ neba i zeme sa stal malým plodom. Zamyslite sa: my sa bojíme prehry a on sa ponížil. Aká udalosť! Je to príbeh taký jednoduchý, ale aj taký skutočný pre žitie, na pripodobnenie, na objavenie, že je hriechom neuskutočniť ho.

Ak nenapodobňujeme Máriu, napodobňujeme Evu.

Eva bojuje s mentalitou tohto sveta. Falošného, klamného, vražedného, zlodejského, sveta, ktorý nám kradne život, krásu, vôňu kresťanského bytia. Mali by sme byť Máriou, hovorím to ženám, ale ešte viac mužom. Chlapci, ak sa nezamilujete do Márie, všetky ženy, aj práve tá, ktorá ti je nablízku v tomto momente, ťa oklame, sklame, poníži, pretože je od teba prefíkanejšia. Hovorím to predovšetkým chlapcom, lebo žena, ak nie je Máriou, je zlomyseľná ako Eva.

My ženy, spytujme si svedomie...

Pán nám dal lono, aby sme nosili život, dostali sme miesto, kde by On mohol byť životom - maternicu. Maternicu na nosenie života. Maternicu na rast života. Maternicu Božieho milosrdenstva. Žena sa nedá nahradiť! Musíme byť Máriou, inak bude svet, druhá časť sveta, stratená, okradnutá, mŕtva, a práve preto je viac mŕtvych ako živých v našej spoločnosti. Pretože žena naďalej hľadá veci, a naopak toto hľadanie je zničujúcim želaním, ktoré je v nás z nekonečna. Z lásky, ale z lásky nekonečnej. Z krásy, ale z krásy nekonečnej, z nekonečného „podpisu“.

Potrebujeme stretnúť Otcovu tvár.

Ak ju žena stretne, odzrkadlí ju cez seba v mužovi. Začnime teda byť naozaj živými, aby sa náš život mohol volať kresťanským. Povedala som vám veci, ktoré si hovoríme medzi sebou, to, čo hovorím drogovo závislým. Myslím si, že tak trochu sme nimi všetci. Ak naše srdce nepatrí úplne Bohu, je v ňom štipka drogy. Drogy majú veľa, veľmi veľa mien, preto buďme opatrní. Droga by mohla byť aj v mene modlitby - „ale ja sa vždy modlím“ - počujeme hovoriť. Pozri sa do svojho vnútra, ak sa modlitbou tvoje srdce a tvár nemenia, nemodlíš sa k živému Bohu, ale obdivuješ seba samú. To znamená, že naša viera nie je vyznaním, si to ty, kto sa mení, si to ty, kto žije. Dnes si lepšia ako včera... Tak teda my sami cíťme sa byť prvými vierou blahodarnými. Dar, ktorý mi Boh dal, je darom, ktorý ma robí lepšou, ozajstnejšou a myslím si, že aj mladšou, krajšou. Hovorím ženám - modlitba, kresťanský život sa nepotrebuje líčiť, nepotrebujeme líčidlá, lebo modlitba nás robí naozaj krajšími, jasnejšími, a bez vrások.

V maternici ženy, v mysle Božej sa rodí mnoho kňazov.

Rodí sa mnoho zasvätených, ale mamy dávajú prednosť kariére. Mamy dávajú prednosť titulu. Mamy dávajú prednosť moci, sláve tohto sveta. Matky: povolania prechádzajú cez vaše srdce, vašu vieru, vašu modlitbu. Prechádzajú cez vašu chudobu, keď prijímate chudobných v dome. Už teraz máme málo kňazov, zasvätených osôb.. A ak kňazov ubudne, ochudobnieme o Božie odpustenie, o Božie milosrdenstvo.

Musíme ponúknuť naše deti Panne Márii, keď sú v materskom lone.

Hovorím vám mladým, lebo ste štedrejší: Spojte sa s Bohom často a povedzte: Pane, pošli povolanie môjmu synovi, aby tvoje milosrdenstvo na zemi pokračovalo, aby Ježišova eucharistická prítomnosť bola prítomná navždy, všade. Ženy, mamy, záleží od vás! Ďakujem.
redakcia

Bol 31. január 1989 keď sa Panna Mária cez Jelenu Vasiljovú, obrátila na modlitbovú skupinu a povedala: „Moje drahé deti, želám si, aby každý váš nový krok k Bohu bol krokom lásky, modlitby a pokoja. Deti, ak sa nebudete modliť, nebudete môcť nájsť lásku a pokoj a všetko to, čo vám chce Boh darovať...“ Je to posolstvo jednoduché, jasné, a predsa vyjadruje podstatné pravidlá našej cesty k Bohu. Od našej odpovede bude závisieť pokoj na zemi.

Pokoj, plod lásky a modlitby

Jelena Vasiljová

Keď sa niekto spýtal sv. Ignáca ako by reagoval, ak by bol jeho rád rozpustený, odpovedal, že na zvládnutie takejto krízy „jedna hodina modlitby by stačila“. Nielen on, ale každý, kto sa modlí, má možnosť zakúsiť pokoj ako plod modlitby.

modlitbe, alebo lepšie povedané pri stretnutí s Bohom, keď duchovný človek vloží seba samého v Boha, jeho nekľudné srdce nájde odpočinok. Práve tak ako je prirodzené pre oheň, že horí smerom na hor, aj túžby človeka majú sklon smerovať na hor. Iba nasledovaním tohto poriadku, ku ktorému je človek predurčený putom lásky, nachádza svoj pokoj.

Človek nepokojný je naopak človekom strateným vo svojej náklonnosti, pretože je ešte neschopný prikázať vlastným citom, ktoré namiesto toho, aby smerovali na hor, smerujú na dol. Týka sa to osoby duchovne nevyzretej, ktorej často chýba pokoj. Je ako loď, ktorej  neustále hrozí stroskotanie pre vietor a vlny, ktoré ňou neprestávajú kývať, loď, o ktorej by sa dalo povedať, že na nej Kristus ešte spí. Tieto túžby, ktoré sv. Augustín zobrazil nohami, alebo tiež ako pohyb duše, ktoré aj keď kráčajú po zemi, musia mať sklon v smere na hor.

Nechcem, aby táto úvaha nabádala k mylným myšlienkam a aby si niekto myslel, že chceme odsúdiť akúkoľvek pozemskú náklonnosť a obhajovať len tú obrátenú k Bohu. Musíme sa držať ďaleko od takýchto tvrdení, lebo sám Pán nám prikazuje milovať blížnych a to je príkaz, nie voľba. Boh nás ale žiada, aby sme milovali Božou láskou. To nám ukazuje, že ľudské šťastie je nedokonalé, to znamená neschopné úplne uspokojiť ľudské srdce. Z tejto perspektívy nám vyplýva, že nepokojné srdce nájde odpočinok iba v Bohu.

V našom hľadaní pokoja nájdeme ďalší druh omylu, ktorý treba obísť. Nemôžeme dopustiť, aby sa pokoj stal „absolútnym“. V minulosti existoval mystický prúd, ktorý sa volal quietismus, v ktorom človek používal všetky svoje sily na to, aby našiel pokoj a tým pádom v určitom zmysle dával Boha na druhé miesto. Pán sa stal nástrojom na získanie pokoja, hoci Ježiš nám naopak povedal: „Prišiel som, aby som priniesol vojnu, nie pokoj“.

Pokoj, ktorý má Ježiš na mysli, je falošným druhom pokoja. Je to pokoj, ktorý má byť dosiahnutý bez kríža, bez smrti sebe samému, pokoj, ktorý nás úplne vtiahne do nášho egoizmu a nášho strachu, ktorý v nás môže vyvolať určitý duchovný útek maskovaný zdanlivým stavom pokoja.

Pokoj je vždy plodom niečoho, plodom prítomnosti Ducha Svätého, ale aj plodom našich dobrých činností. Obvykle sa tomu hovorí mať čisté svedomie po vykonaní dobrých skutkov. Mysticky ide o pokoj duše, plod dobrého skutku. Duša odpočíva od zlých skutkov a je teda zbavená hriechu.

Keď robíme dobre, napodobňujeme svojho Stvoriteľa, ktorý po tom, ako dokončil stvorenie sveta (dobrá vec v jeho očiach), na siedmy deň odpočíval. Môžeme z toho teda vyvodiť, že pokoj bez dobrých skutkov je pokojom zdanlivým. Je ale aj pravdou, že kresťan pri hľadaní pokoja prežije paradoxy, lebo sa musí pozerať na vlastný kríž z ktorého mu príde pokoj.

Božie milosrdenstvo je zdrojom všetkého nášho pokoja. Človek so svojím pádom stratil zmysel pre spravodlivosť a schopnosť ustanoviť pokoj na zemi. Iba zásahom milosti, ktorá je novým poriadkom stvorenia, je možné nájsť na zemi pokoj. S dôverou musíme hľadať svoj pokoj v Božom odpustení, alebo inak povedané vo svätej spovedi, v najväčšom zdroji pokoja.

Túto milosť si žiadajme od Kráľovnej pokoja, ktorá nás dvadsať rokov učí, že pokoj je osobnou vecou medzi Bohom a človekom. Je skutočne vecou „veľmi osobnou“, preto musí prísť zo srdca človeka, ktorý potom pokoj vlieva do rodiny a z rodiny bude vyžarovať do celého sveta.

Privítanie nového farára ! - Mních Branko Rados preberá zodpovednosť mnícha Ivana Sesara, ktorý po roku služby v Medžugorí prijal úlohu provinciálneho zástupcu a stvárňovateľa františkánskych novicov. 34 ročný mních Branko má srdečnú a otvorenú povahu ( videli sme ho viesť festival mládeže), drahocenný dar v jeho záväzku „ pána domu“ , ktorý musí prijímať množstvo tak pestrofarebných pútnikov.

Biela socha na mieste kríža - Na Vrchu zjavení v Medžugorí bola 8. septembra na sviatok narodenia Panny Márie posvätená nová mramorová socha Kráľovnej pokoja. Socha je postavená na mieste, kde sa Panna Mária po prvýkrát zjavila. Nahradila železný kríž, na ktorý sme tu boli zvyknutí. Socha je darom pútnikov z Južnej Kórei (vytesal ju Talian), ktorí takýmto spôsobom chceli vyjadriť svojuvďaku za všetky milosti, ktoré im Panna Mária sprostredkovala.

Ivan po tretíkrát otcom - Po Kristíne a Michaele sa Ivanovi začiatkom septembra narodil syn Daniel. Ivanova rodina žije v Amerike, a preto radosť z narodenia bola spojená so smutnými udalosťami, ktoré otriasli celou krajinou. Príchod nového života je nositeľom nádeje pre ľud, ktorých zasiahla smrť.
Press Bulletin

Všetci z Medžugorských ozvien sa za vás modlia!

Pozývame vás spojiť sa s nami v modlitbe, ktorú ponúkame Bohu prvú sobotu v mesiaci na úmysly všetkých čitateľov, tých, ktorí o to vyslovene žiadajú, ale aj tých, ktorí si to želajú v tichu svojho srdca. Jedenkrát v mesiaci bude don Alberto sláviť sv. omšu na tieto úmysly.

We are called to "don the weapons of light" and to shine with the Lord's Glory.
This means that we ourselves need to become prayer.
The world's peace depends also on us; and this journey is possible with Mary's help.
God bless you all!

Don Alberto

Villanova, 1 November 2001

Sme povolaní k tomu, aby „sme nosili zbrane svetla“ a svietili Božou slávou. To znamená, že my sami sa musíme stať modlitbou.

Svetový mier záleží aj od nás a ísť touto cestou je možné s Máriinou pomocou.

Pán nech vás žehná!

Don Alberto, Villanova, november 2001

List z Medžugoria

Srdečne Vás pozdravujem a ďakujem za všetko čo robíte pre Gospu!

Prvé výročie smrti P. Slavka

V deň prvého výročia smrti P. Slavka Barbariča (24. 11.) sa Medžugorie naplnilo jeho priateľmi z celého sveta. o 11°° hod. bola v „Majčinom sele“(v jednom z mnohých projektov P. Slavka) slávnostne vystavená jeho socha. Sochu zhotovil taliansky umelec Carmelo Puzzolo, ktorý je autorom aj zastavení krížovej cesty na Križevaci a zastavení radostného a bolestného ruženca na Podbrde.

Popoludní o 14°° hod. sme sa spoločne s farníkmi a pútnikmi modlili pobožnosť krížovej cesty na Križevaci. Približne v čase, keď pred rokom P. Slavko zomrel, sme vystúpili na miesto, kde zomrel. Zotrvali sme tam krátku chvíľu v tichosti a poďakovali sa Pánovi za všetko, čo nám cez P. Slavka daroval. Pobožnosť krížovej cesty viedol P. Branko Radoš, medžugorský farár. Na mieste, kde pred rokom zakončil P. Slavko svoj pozemský život, postavili chlapci z komunity Cenacolo pomník. Večerná svätá omša o 18 °° hod. bola slúžená za P. Slavka.

Hrob P. Slavka je ozdobený množstvom kvetov a horiacich sviečok. Sestry františkánky zhotovili na jeho hrobe z ruží veľkého anjela. Na prvé výročie smrti P. Slavka sme sa mnohí pripravili deviatnikom, chodiac na jeho hrob a vyprosujúc si potrebné milosti na jeho príhovor.

Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja, z 25. novembra 2001:

Drahé deti!
V tomto milostivom čase vás znovu pozývam k modlitbe. Dietky, modlite sa a pripravujte svoje srdcia na príchod Kráľa pokoja, aby On svojím požehnaním dal pokoj celému svetu.
Nepokoj zavládol v srdciach a nenávisť vládne svetom. Preto vy, ktorí žijete moje posolstvá, buďte svetlom a vystretými rukami tomuto nevernému svetu, aby všetci spoznali Boha lásky. Nezabudnite dietky, ja som s vami a všetkých vás žehnám.
Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!

V modlitbách s Vami ostáva
Terézia

Fra Ljubo

V posolstve z minulého mesiaca nám Panna Mária povedala: "Dietky, vy ste vyvolení, aby ste svedčili o pokoji a radosti." Dnes nám hovorí ,že v srdciach ľudí je nepokoj a vo svete nenávisť.

Každý človek túži po radosti. Celý svet túži po radosti a hľadá radosť. Všetci túžime po šťastí. Aj dobrí i zlí majú spoločné to, že túžia po šťastí. Kto je dobrý, je dobrý preto, aby bol šťastný. Kto je zlý, nebol by takým, ak by nemal nádej, že takto bude šťastný. Veľký svätec sv. Augustín nám vo svojich Vyznaniach hovorí: "Ak všetci milujeme radosť, je to preto, lebo sme ju akýmsi tajomným spôsobom spoznali. Ak by sme ju totiž nespoznali - že nie sme pre ňu stvorení - tak by sme ju nemilovali. Človek, ktorý klope na dvere Cirkvi - aj keď to robí násilím a s hnevom - je to preto , lebo hľadá radosť.

Zvlášť mladí ľudia hľadajú radosť. Vidíme, že svet okolo nás je smutný. Smútok a nepokoj nám sťahujú hrdlo, priam nás idú zadusiť. Radostných ľudí a radostných kresťanov je stále menej. Už Niče hovoril kresťanom, že ich tváre sú priveľmi zamračené a zachmúrené.

Smútok a nepokoj kráčajú našimi ulicami, dedinami a mestami. Smútok sa vkradol i do našich rodín. Smútok a nepokoj infikuje i naše deti, ktorým namiesto radosti darujeme veci na jedenie a stále viac ohromnejšie hračky a netvory, aby ich potom odhodili. Radosť nepochádza z vecí, z hračiek, z jedla, z auta, motorky, techniky, peňazí a pôžitku. Naše srdce a duša hľadajú pravý pokrm. Dušu nemôžeš oklamať vecami. Ak ju nenasýtiš Bohom a Jeho Slovom, bude sa brániť a pomstí sa ti. Duša ti posiela znaky: ako sú prázdnota, nezmyselnosť, nervozita, agresivita, hnev proti všetkému a všetkým. Potrebné je spoznať tieto znaky a opäť sa začať učiť mať radosť z malých vecí. Spoznávať, že všetko, čo nás obklopuje, je nám darované, že nič sme si nezarobili a nezaslúžili.

Panna Mária kráča s nami už viac ako 20 rokov. Aj týmto posolstvom nás pripravuje na obdobie adventu, ktoré je pred nami a stavia nám pred oči Kráľa pokoja. Nepokoj a nenávisť vládnu svetom, hovorí nám Panna Mária vo svojom posolstve a o tom veľmi dobre vieme a vidíme to. Nie iba vo svete, ale vkradla sa i do medziľudských vzťahov, do rodín, medzi národy. Panna Mária nám ukazuje cestu, kladúc nám do rúk mocné prostriedky, ktorými môžeme obsiahnuť pokoj, ak po ňom túžime a hľadáme ho. Nestačí iba vidieť a poznať stav svojho srdca a duše, náladu, aká vládne v tvojej rodine. Nestačí iba poznanie, tak, ako hladnému človeku nepomôže iba vedieť, že je chlieb dobrý. Neosoží nám poznať že Boh je láska, neosoží nám vedieť, že Panna Mária je tu, pretože nás miluje. Potrebné je vydať sa za Jej posolstvami, rozhodnúť sa ,pohnúť sa už dnes. Potrebujeme stretnutie a skúsenosť Boha lásky. Neosoží nám preklínať tmu, ale úplne stačí zapáliť jednu sviečku a tmy viac nebude. Niekedy stačí iba málo, pozdvihnúť pohľad nad blato tohto sveta, vyššie ponad ľudské hlavy, vysloviť jedno dobré, pozitívne slovo a tmy viac nebude. Je potrebné uzdraviť naše negatívne, čierne, tragické myšlienky a vyslovovať čisté slová, aby Božie zdravie a pokoj mohli prísť k nám. Nestačí povedať ,že v mojej rodine sa nemodlí, nijako sa nám nedarí spoločne sa stretnúť, každý si ide za svojou prácou a svojou cestou. Začni ty, ak nikto nechce, maj odvahu povedať Bohu slová modlitby a volania, aby skrze teba mohlo pomaličky zostúpiť svetlo na všetkých, ktorí sú s tebou.

Je mnoho sŕdc, ktoré nasledujú posolstvá Panny Márie, ktoré nám i dnes dáva.

Panna Mária ráta s nami, s tými, ktorí túžime počuť Jej posolstvá, aby sme sa neunavili ani vtedy , keď nevidíme hneď plody a úspechy. Istotou pre nás je Jej prítomnosť, Jej slová, to, že Ona je s nami napriek všetkému. Buďme a zostaňme aj my s Ňou.

Pokoj vám i dobro.

Medjugorje 26.11.2001 Fra Ljubo Kurtovič

Nebojme sa!

Nebojte sa!- tieto Kristové slová nám niekoľkokrát zopakoval Svätý otec pri svojej návšteve u nás na Slovensku.

Mnohí ľudia po útoku teroristov v New Yorku, po začiatku vojny v Afganistane, či po nasadení antraxu v USA dostali strach. Netreba sa báť vojny či vývinu politickej situácie. Iba hriech môže vyvolať strach. Treba si nám udržať čistú dušu a to svätou spoveďou, svätým prijímaním, modlitbou ruženca, pôstom. To, čo má prísť, príde- Pán vie, čo je pre nás dobré, aby priviedol duše späť k sebe. Pane Bože, nech sa stane vôľa tvoja (ako sa každý deň modlíme v modlitbe Otče náš), ale prosím pritom o tvoje milosrdenstvo. Kráľovná pokoja nás v posolstve z 25. septembra 2001 povzbudzuje: „Ja som s vami a orodujem u Boha za každého z vás. a vy sa nebojte, pretože kto sa modlí, nebojí sa zla a nemá v srdci nenávisť.“
Michal Hargaš

Do vašej pozornosti

Videokazeta „ŽIVOT A POSOLSTVO P. SLAVKA BARBARIČA“ - jeho 18-ročné pôsobenie v Medžugorí. Výpoveď P. Zovku, vizionárov, posledná sv. omša P. Slavka. Vynikajúci film a dokument, 1 a ½ hodiny v chorvátskom jazyku, dobre zrozumiteľný. Cena 160.- Sk + poštovné. Objednávky: JOZEF ERD, Špitálska 31, 811 08 Bratislava, alebo na adrese našej redakcie.